« Spomienka na Elisabeth Náš životný príbeh Všetko začalo pred 11 rokmi. Šťastná som sa vydávala a jediné, čo som si priala, boli deti. Tie si veľmi prial aj môj manžel. Krátko po svadbe som zistila, že som tehotná, no v zápätí som o dieťa prišla. Potom som nemohla už otehotnieť a začala som sa liečiť na neplodnosť v centre asistovanej reprodukcie. Viac ako rok trvalo stanovenie diagnózy a potom sa začalo s liečbou. Všetko bezúspešne. Po rokoch som konečne bola tehotná a lekár vravel: "Tešte sa čakáte dieťatko". Po troch mesiacoch, to som už bola v 4 mes. tehotenstva, presnejšie v 16.týždni mi lekár povedal, že "TO" musí ísť preč. Že dieťa bude postihnuté. Povedala som, že len cez moju mŕtvolu. Konečne som tehotná o jedno dieťa som už prišla tak tohto sa nevzdám. Veď dieťa nie je tovar z obchodu, ktorý keď je poškodený tak ho vrátim a vymenia ho. Na dieťa ani na manželstvo vám nikto záručný list nedá. Bola som odhodlaná svoje dieťa donosiť. V 5 mes. keď som už cítila pohyby, mi iný lekár povedal, že dieťa má veľmi vážnu vývojovú vadu nezlučiteľnú so životom a tehotenstvo treba prerušiť. Odmietla som. Stále som dúfala, že sa stane zázrak a že lekári sa mýlia. Povedal mi ešte jedno, vtedy som netušila akú pravdu mi hovorí, povedal, že dieťa bude žiť 30 minút po narodení. Odhodlaná dieťa donosiť som tíško trpela a dúfala, predčasne mi v 8 mes. začala odtekať plodová voda. Odmietla som vyvolanie pôrodu, dúfala som, že čím dlhšie sme spolu s dieťatkom sú jeho šance na život lepšie. Po týždni v nemocnici som dostala pôrodné bolesti, nakoľko som mala priveľa plodovej vody, ktorá ma ohrozovala na živote a takmer som dostala otravu krvi, rozhodli sa urobiť mi kontrolovaný odtok plodovej vody. Mala som 12 hod. pôrodné bolesti. Bábo mi tlačilo na ľadviny, mala som 40-tky horúčky. S manželom, ktorý bol celý čas pri mne sme sa veľmi tešili na naše bábätko. Podľa lekárov som čakala chlapčeka, no ja som mala vybraté meno len pre dievčatko. Keď sa konečne po hodinách príšerných bolestí a múk, nakoľko som rodila panvovým koncom, narodilo bábätko, neplakalo, lekár len na moju otázku "prečo neplače?" povedal, "Všetci vieme". Chcela som svoje dieťa do náručia, no sestrička mi ho odmietla dať, na opakované výzvy od lekára mi ho napokon dala. Čas sa v tej chvíli zastavil. Malé krehké telíčko bolo studené, očká zavreté manžel sa spýtal, či je to chlapček? Sestrička roztiahla nožičky a povedala "Dievčatko". Ja som sa usmiala a povedala som "vitaj Elisabeth" a všetci sa čudovali, také meno majú zapísať? S manželom sme sa dívali na našu Elisabeth a boli sme tí najšťastnejší rodičia na svete. Presne to šťastie, ktoré som cítila som videla aj v očiach môjho manžela. Pohladila som Elisabeth po ramene a ona tak ťažko vzdychla, ako by chcela povedať, že už ďalej nevládze. Potom ju sestrička odniesla a ja som dostala hemoragický šok. Takmer som vykrvácala a museli ma zachraňovať. Na druhý deň ráno som sa dozvedela, že naša dcérka zomrela. Žila 30 minút, presne ako mi povedal lekár. Až po čase som z úmrtnej správy zistila, že Elisabeth zomrela vo chvíli, keď mňa uspávali, aby mi zachránili život. Začala som si vravieť, aby som sa vyrovnala so stratou a bolesťou, že Elisabeth zomrela, aby som ja mohla žiť. Ja som jej z lásky darovala to jediné, čo som mohla, dala som jej život navzdory všetkým som ju porodila a dala jej život a ona z vďačnosti zaplatila svojím životom a vykúpila žitie pre mňa. Dlhé mesiace som si vravievala, musím žiť, lebo inak by jej smrť bola zbytočná. Potom som si vravievala, že Boh ju potreboval viac ako ja. O 9 mesiacov som zistila, že som tehotná. Narodila sa nám Viktorka, vravievala som jej "môj batoh šťastia", keď som ju ťažkú nevládala niesť na rukách po nemocničnej chodbe. Potom začala mať Viktorka problémy a ja som si začala vravieť, že Elisabeth zomrela, aby Vikinka mohla žiť. Máme tam hore svojho anjela strážneho. Dnes som Bohu vďačná za obe svoje dcéry. Pretože verím, že tá prvorodená musela zomrieť, aby tá druhorodená mohla žiť. O ďalšie dieťa som prišla na Viktorkine druhé narodeniny. Lekár mi povedal, že ďalšiu liečbu neplodnosti už neodporúča vzhľadom na to, že jedno dieťa som už pochovala a určite nechcem z toho druhého urobiť sirotu. Vraj, ak verím v Boha, mám sa každý deň modliť a ďakovať mu za to, že máme aspoň Vikinku. A ja verím, modlím sa a ďakujem každý večer, keď zaspávam za to, že ich obe mám. Bolo to len moje rozhodnutie a dnes ničoho neľutujem. Som rada, že som Elisabeth priviedla na tento svet, Boh si ju vzal. Teraz ako anjel stráži mňa a tých ktorých nadovšetko milujem. Je možno čudné veriť na zázraky no ja verím a aj na splnené priania. Keď som potratila dlhé roky som preplakala noci a dni a prosila som Boha, prečo mi nedoprial dieťatko donosiť, mala by som miesto na zemi, kam by som mohla chodiť, žialiť a vedela by som, či to bol chlapček alebo dievčatko a tak mám len prázdnu náruč. Prosila som ho, prečo mi aspoň na malý okamih nedoprial držať moje dieťa v náručí. A Boh ma vyslyšal, požehnal mi Elisabeth a na krátky okamih som ju držala v náručí, kým si ju vzal k sebe do nebeského kráľovstva. Potom som začala prosiť Boha, aby mi požehnal dieťatko nie len na okamih, ale na celý život, aby bolo zdravé. To jediné som si priala a v duchu som túžila, aby to bolo dievčatko. Tak veľmi som si priala dcérku, že som sa to bála vysloviť, bála som sa, že sa mi to nesplní, keď to niekomu poviem. Boh ma opäť vyslyšal a požehnal nám Viktorku. Narodila sa cisársky rezom, vzhľadom na komplikovaný pôrod pri Elisabeth a vážila 4150g a merala 52 cm. Oproti nej bola Eli drobček, vážila len 1380g a merala 36 cm. Porodila som dve úplne rozdielne deti a predsa tak rovnaké. Dnes vo Vikinkiných očkách vidím aj Elisabeth. Keď som pochovala Elisabeth zomrelo aj niečo vo mne, niečo čo som pochovala spolu s ňou. Nevedela som dlhé roky, čo to je, čo som stratila. Prišla som na to, keď sa na mňa Vikinka po prvýkrát usmiala. Vtedy som plakala šťastím, no zároveň som bola strašne nešťastná uvedomila som si, že Elisabethin prvý úsmev je to, čo nikdy neuvidím. A potom prišli prvé uchytenie hrkálky, prvé kroky, prvé mama....... a všetky tie prvé. Každé napĺňalo radosťou a bolesťou zároveň. Vtedy som si uvedomila, že spolu s Elisabeth som zomrela aj ja. Tvrdenie, že žiadna matka by nemala prežiť svoje dieťa je mylné. Žiadna matka neprežije svoje dieťa, ale zomrie spolu s ním. Prišla som na to, že to čo som stratila, keď som stratila Elisabeth je jeden celý život. Nebudem nikdy vedieť, aké by to bolo, keby tu dnes bola aj Eli. Nikdy sa nebudú spolu hrať, ani hádať, nepožičajú si veci. Nikdy neuvidím Vikinku vyrastať so svojou staršou sestričkou. Vikinka je teraz tou jedinou žijúcou. Verím na anjelov, lebo jedného tam hore máme. A keď bola Vikinka malým bábätkom chodila sa s ňou Elisabeth hrávať. Poznala som to tak, že keď bola sama v izbe, smiala sa a akoby pohľadom sledovala niekoho v izbe. Na otázku, či sa s ňou prišiel zahrať náš anjelik Elisabeth prikývla súhlasne hlávkou a smiala sa. Občas sa smiala aj v noci po tme a vtedy som išla do izbičky a keď som videla, že bdie a hrá sa a opäť súhlasne kývala hlavou, že sa hrá s Elisabeth, tak som uložila spinkať Vikinku a Elisabeth som poslala, aby si tiež išla na chvíľu ľahnúť a oddýchnuť, že ja postrážim našu Vikinku. Neskôr mi už Vikinka povedala, že prišiel anjelik sa s ňou hrať. Dodnes čítam Viktorke básničku o anjelikovi strážcovi z Modlitbičiek od Rúfusa - Rozhovor v parku so strážnym anjelom. Vikinka vyrástla. Má 4 roky a občas plače, že sa s ňou už anjelik nechodí hrať, že už ju nestráži, že odišiel. Neviem, či je to tým, že vyrástla a stratila schopnosť vidieť anjelov alebo Eli naozaj odišla, lebo po šiestich rokoch trápenia a žiaľu som ju konečne "nechala ísť". Ďakujem... Taktiež ďakujem i môjmu manželovi, ktorý vždy stál pri mne v dobrom i zlom. Do dnešného dňa sme šťastní a verím, že dlho budeme. Pre moje dcéry Elisabeth a Viktóriu. Ľúbim Vás, mamka. P.S. Vikinka netuší, že ju ľúbim za obidve. Moja mama vravieva, že Vikinka vydá radosti za obidve. Aj učiteľky v škôlke hovoria, že Viktorka vydá za troch a že z nej určite máme radosť. Netušia aký kus pravdy je v tých slovách. Viktorka je radosť, ktorá konečne po rokoch nebolí. Už nemyslím na všetky tie Elisabethine prvé, ktoré nikdy nezažijem. Je len Viktorka. « Spomienka na Elisabeth