|
Titel : O mojej Milinke
|
Autor: anjeliky
()
Datum: 09.01.2004 12:55:30
Aj ja mam anjelika - Milinku. Teraz by mala 4 rocky. Bola nase vytuzene dieta a narodila sa mrtva, lebo na nu vysla statistika 1:1000, ona bola ta jedna proti tisic narodenym detom. Jej dovod umrtia bol "pravy uzol" na pupocnej snure, ktory vznika este v pociatocnom stadiu tehotenstva zvacsa tak, ze dieta "prepadne" cez snuru a vytvori sa slucka, ktora sa stahuje ked dieta rastie, otazieva a klesa ku krcku maternice. Vytvori sa uzol, ktory zaskrti privod zivin od matky cez pupocnikovu snuru. Vidiet na sono sa to vraj neda, daju sa udajne zmerat iba "prietoky" cez pupocnu snuru a aj to iba vo vyssom stadiu tehotenstva. Robieva sa to po 35 tyzdni. Tak ma informovali, ked som bola schopna trochu mysliet a vnimat. Proste statisicka smola. Inak bola zdrava a samozrejme najkrajsia.
Ked sme sa s partnerom rozhodli mat dieta, otehotnela som hned. Partner po dietati velmi tuzil a skutocnost, ze som tehotna mu vohnala slzy stastia a dojatia do oci. V 8. tyzdni plod odumrel a podstupila som kyretaz. Vraj tak konci 15% tehotenstiev. Po 6 mesiacoch nam lekar schvalil novy pokus. Opat som otehotnela. Vsetko prebiehalo fajn, prezili sme s uzkostou prvy trimester, testy v 16. tyzdni boli v poriadku, ved som cakala zdrave dievcatko. Asi v 33. tyzdni som mala "problemy", ktore moj lekar oznacil za predcasne kontrakcie a hroziaci predcasny porod. A tak ma hospitalizovali v nemocnici a podavali lieky na zastavanie kontrakcii, aby sa tehotenstvo udrzalo co najdlhsie s tym, ze ma v 36. tyzdni pustia domov,...Denne som minimalne raz bola kontrolovana na monitore, ktory kontroluje ozvy srdca matky, dietata a sleduje kontrakcie. Vsetko bolo v poriadku. Uz som sa po dvoch tyzdnoch pomaly chystala z nemocnice domov...
Stalo sa to v noci, den po Milinkinych meninach. Rano som sa zobudila a v brusku bolo ticho. Okamzite ma prepadli mrakoty. Ved Milinka sa neustale mrvila. A teraz nic. Skusala som do nej stuchat, nech sa zobudi a da mi vediet, ze sa jej to nepaci. Nic. Skusala som sprchovanie, ved co dokazete robit v nemocnici nad ranom...
Ked prisla pred vizitou mlada lekarka, ktora zastupovala mojho izboveho lekara, povedala som jej o svojich obavach. Prilokladala si na moje velke brucho opakovane stetoskop, ale na koniec len pokrutila hlavou, ze nic nepocuje. (Stetoskopom sa pocuva srce babatka). Prisla vizita. Pan najmudrejsi primar sa lezerne sklonil nad moje brucho, pocuval a povedal:"v poriadku". Ja ani p. doktorka sme mu nic nehovorili, lebo mi slubila, ze pojdem prva na monitor a to uz je jasnejsie ako stetoskop. A hovorte pred davom lekarov, sestier a medikov o svojich obavach... Len co dav vizitarov odisiel brali ma na monitor. Sestricka hladala ozvy srdiecka Milinky. Zavolala mojho lekara. Ten zacal hladat lezerne, postupne bledol, vyzliekol si plast a nakoniec zavolal na sono, ze potrebuje urgentne vysetrit pacientku. Tak som zisla na prizemie a postavila sa do radu na sono. Asi som bola patricne zelena, ked nik neprotestoval, ze som sa predbehla. Na sone ma vysetrili a lekar cosi zabrblal popod nos. Tak som sa ho v poslednej nadeji priskrtenym hlasom pytala, ci Milinka zije, co je s nou. Sestricka mi odvrkla, ze ci som nepocula, ze je mrtva... Nepocula som to a ani som ten konecny ortiel pocut nechcela. Cestou vo vytahu na oddelenie som sa uz psychicky zlozila. Stretla som mladeho, neznameho lekara, ktory ma po mojej odpovedi na jeho otazku:"co mi je" objal. Potom som volala partnerovi. Blizkym dusiam som poslala SMS: "Milinka zomrela, nevolaj". S bolom sa neda podelit, ten sa asi neda ani vyslovit. Je to lahsie taraz vyrozpravat cudzim ludom cez internet. Potom nasledovalo vyvolavanie porodu. Druhe rano som isla rodit. Sestricky na porodnici boli dost odporne, oslovovali ma mamicka a okrikovali ma, ze co stale placem, ved doma mam jedno dieta. Na moju odpoved, ze pred rokom som potratila mi povedali, ze to citali v sprievodnej sprave. Prezila som to. Milinka sa narodila a jej narodenie spravadzalo ticho. Partnera poslal porodnik v poslednej faze porodu von a tak som Milinku videla iba ja. Potom ju dali do kovoveho "pekaca". Bola ako male vtacatko. Odniesli ju na patologiu, aby zistili, ze naozaj bola zdrava, mala len ten uzol, ktory som aj videla...Na druhe rano som odisla z nemocnice, ved uz tam nebol dovod zotrvat.
Zacali sme vybavovat pohreb. A na pohrebe som stretla Cloveka. Cloveka, ktory zmiernil moju tupu bolest, mladeho kaplana. Na pohrebe nam vysvetlil, ze mame anjela. A nemame sa modlit za nu, lebo ona je anjel bez hriechu, ale k nej. Hovoril, ze pri pohreboch sa casto boji, lebo nepozna duse zosnulych, ale ona je anjel a teraz stoji pri nas. Mozno to znie banalne, ale po tom vsetkom som zacala citit zmysel tej straty. Vyrovnat sa so startou dietata je velmi tazke a hlavne clovek straca prave ten zmysel umrtia, ved dieta nebolo na rade, aby zomrelo!!!
Bolo by o com este pisat...
My vsak mame happy end. Nas, teraz uz priatel, p. farar, ktory nam Milinku "pochovaval" v krematoriu a potom ukladal do hrobu nas zosobasil a trinast mesiacov po Milinke sa nam narodili dve krasne dievcatka, nase slniecka. Tak vam vsetkym, ktore ste "zabludili" na tieto stranky z dovodu straty dietatka, drzim palce. Cas rany nezahoji, iba obrusi ich hrany, dava vsak moznost, ze sa stastie usmeje aj na vas a raz pojdete domov s kriciacim uzlikom v naruci.
Danka
|
|
|
