|
Titel : nas anjelik Brianko
|
Autor: andrea
()
Datum: 16.11.2004 22:04:26
Mas pribeh-nasho synceka Brianka.
Po pol roku neuspesneho skusania sa nam konecne 1krat na tehotenskom teste ukazali obe ciarocky.Prve dojmy boli neskutocne zmiesane:neopisatelna radost,slzy v ociach,trasuce sa ruky od stastia ale aj obavy, ci je to ozaj tak. Pri prvej vizite mi lekar osobne poblahozelal.Bol to neopisatelny pocit, ved termin porodu mi stanovil na koniec septembra 2004 a v novembri oslavuje moj manzel 30-te narodeniny.Pomyslela som si-bude to prenho najkrajsi darcek-krstiny.Cele moje nasledujuce mesiace boli kludne bez problemov. Ranne nevolnosti pocas prvych troch mesiacov boli tazke, zhodila som 10kil no bola som pod dobrym lek. dohladom /usa/. V 5.mes. som navstivila ultrazvuk pri ktorom som mohla vidiet jeho organy,srdiecko, ako preteka krv cez pupocnu snuru...Po otazke ci chceme vediet co to bude sme razantne s manzelom pokyvali hlavou ze nie,chceme mat prekvapenie.Bolo nam to jedno co to bude, len na jeho zdravi nam zalezalo. Len za jeho zdravie sme sa kazducku noc na kolenach spolu modlili k panu Bohu.Brusko mi pomalicky rastlo a s nim sa aj zosilnovali kopance mojho babatka. Bolo mi podozrive, ze akosi casto sa mrvi a kope, no lekari ma uspokojili, ze to su prejavy zdraveho a silneho babatka. Na zaciatku 8.mes.ma zacalo pobolievat brusko-bola to taka zvlastna bolest akoby mi pod kozou cosi praskalo. Cudovala som sa, ze ine kamaratky maju popraskane bruska a ja som mala krasne bez jedinej ciarocky, starostlivo som si ho kremovala.Bola som pysna mamicka,cela vybavicka bola prichystana, kociarik poskladany, postielka kupena.
Stalo sa to 2.sept.2004 ked som si po beznom dni lihala vecer spat vo uspavacom sprievode mrvenia, kopancov a pohybov mojho 37tyzdnoveho chrobacika v brusku, teda 3 tyzdne pred planovanym porodom.Rano som sa prebudila a cosi mi nehralo. Citila som sa dobre, ziadne krvacanie...netrebalo mi rozmyslat dlho a uz som zistila, co je ta zmena. Tichost. Prazdnota bez malickeho pohybu, bez zamrvenia sa bez kopancov...len prazdne nic.Sprcha ani pomarancovy dzus nepomohol mojmu babatku prebudit sa. Zaspinkal tu noc spolu somnou. No bohuzial on sa narozdiel odomna uz nikdy neprebudil. V to iste rano mi lekar povedal tu hroznu spravu. Ani nemusel, jeho tvar to prezradila ked hladel na monitor ultrazvuku. "Vasemu babatku nebije srdiecko, je mi to velmi luto".V tu sekundu sa mi zrutil cely svet, na otazky preco, ako, ved bolo vsetko v poriadku mi nik uz odpoved nedal. Patologicke nalezy pricinu nenasli.Bol to chlapcek-Brian. Mal 3700gr a 49cm. Bol to prekrasny chlapcek-nasa baculka-nas anjelik. Lekari to zhodnotili ako nestastna nahoda s neznamou pricinou. Porodne bolesti som ani nevnimala, bolest v mojom srdci bola ovela vacsia. Najhorsie bolo to ticho ked uz lezal vedla mna na voziku pre babatka. Bola to taka bezmocnost aku som este nikdy nezazila.Najradsej by som ho nosila naveky v brusku len aby som mu nemusela povedat Zbohom. Drzat svoje vlatne, vymodlene babatko v naruci a pozerat sa nanho ako si spokojne spinka,nespoznat farbu jeho oci ani nikdy nepocut jeho hlasok, pozorovat ako sa jeho barba koze meni na tmavo-fialovu s bielymi flackami a ako chladne telicko hoci ho zohrievam vo vlastnom naruci a bozkavam jeho tvaricku je obrovsky podraz od zivota. Je tomu len 2.5 mesiaca no ja sa citim tak mizerne ako v prvy den. Nedavno sme 'slavili' manzelovu 30tku. Bez babatka, bez krstu s prazdnymi rukami len v naruci jeden druheho so slzami v ociach a s nezodpovedanou otazkou Preco? Preco prave my, preco prave nas syncek ved bol zdravucky...Zostali nam po nom sive skatule plne jeho veci ktore si nemal sancu nikdy obliect, prazdna postielka i kociarik, fotky z nemocnice, otlacky jeho noziciek, vzorka jeho hnedych vlaskov a pozitivny tehotensky test. Pri pomysleni na dalsie nase babatko sa mi vynara slovicko: nahrada. A to nechcem. On je nas prvy syncek,nenahraditelny a najkrajsi anjelik na svete. Nadovsetko ta milujeme Brianko a nikdy na teba nezabudneme. Verime, ze sa mas tam v nebicku dobre so vsetkymi malymi anjelikmi ako si aj ty. Mozno si stretol aj tuto malu Vivien, mozno sa spolu hrate na schovavacky. Niekedy sa pristihnem pri takym myslienkach ako uz nikdy nemat deti aby sme si ho uchovali ako jedineho a nenahraditelneho alebo na myslienku zomriet cim skor aby som bola s nim, aby nebol sam. Viem, ze je to nespravne, no ja akosi nemam uz dalej sil. Prosim Pannu Mariu o silu vstat opat zo zeme a naucit sa s tym zit.Dufam, ze sa mi to raz podari a na otazku ci bude u nas niekedy pocut detsky plac...to nechavam na rozhodnutie nasho anjelika Brianka nech on rozhodne ci nam raz zosle z nebicka sestricku alebo bratceka.
|
|
|
