|
Titel : Aj ja uz mam svojho anjelika
|
Autor: Nela
()
Datum: 23.01.2006 13:19:46
Ahojte maminky {pisem maminky, pretoze v srdci sa kazda z vas uz maminkou stala}, dovolte mi vypisat sa zo svojho zialu, napisat sem aj svoj pribeh. Bude iny ako tie vase a predsa rovnaky. Mala som krasnu svadbu, pred sebou uzasnu buducnost. Manzel stal po mojom boku a obaja sme tuzili po babatku. Podarilo sa na prvy raz. A po styroch dnoch, silne krvacanie, robili mi kyretaz, tehotenstvo sa nakoniec nepotvrdilo. Ale pre nas, kedze sme sa uz veeelmi tesili, to bolo hrozne. Nazerali sme smutne do kazdeho kocika a plakali. To bolo v roku 2003, prisiel rok 2004 a ja som zistila, ze cakame babatko. Bola som v 31 tyzdni, ked ma velmi rozbolel chrbat, a tak ma manzel vzal do nemocnice {bol vecer}, aby sa mi na to niekto pozrel. Tu si lekar vsimol to, comu dovtedy nikto pozornost nevenoval. Moje opuchnute ruky, nohy, tvar. Odmeral tlak a skoro dostal infarkt, 160/120. S tym ma prijali do nemocnice a v pondelok sa nam narodil syncek. Bol malicky, mal iba 1200 gr, ale bojoval statocne a VYHRAL a my s nim, teraz spinka vedla v izbe a robi nam velku radost. No my sme tuzili a snivali dalej, a tak som v roku 2005 otehotnela opat, tentoraz mi v priblizne 15 t.t. urobili aj geneticky test a zistili, ze jeden z mojich "genov" nie je tak uplne v poriadku. Jednoducho som MTHFR heterozygot. Hematologicka nam liecbu neindikovala, povedala ze liek nam predpisat moze, ale musi nas upozornit na jeho vedlajsie ucinky a tie rozhodne neboli ani trosku zanedbatelne a ako povedala, ak by mala radit svojej dcere, nevie, co by poradila. Na zaklade jej slov sme sa rozhodli, ze pripravok brat nebudeme. A ako sama dodala, ani nie je zaruka, ze by to skutocne pomohlo. A kedze som heterozygot, ani sa nic nemusi stat. Do zhruba 20 tyzdna bolo vsetko v poriadku. Vzhladom na predchadzajucu tehotnost sme si tlak kontrolovali aj sami doma, kupili jeden z najdrahsich a najlepsich tlakomerov na nasom trhu a kontrolovali kazdy druhy den doma aj moc. V dvadsiatom tyzdni mi uz lekarka pripominala do akej nebezpecnej fazy tehotenstva sa dostavame, vzhladom na Preeklamsiu v predchadzajucom tehotenstve. Pre mna, ktora som na to myslela aj tak kazdy den, to bolo hrozne, pocut to z jej ust, pricom tym neznervoznovala len mna, ale aj manzela,ktory chodil vsade so mnou. Po navstevach u nej som bola vzdy na pokraji nervoveho zrutenia. Nakoniec prichadzali vianoce a lekarka mala pocit, ze sa mi skracuje krcok a neustale ma este varovala, ze mozem predcasne porodit. Moja nervozita rastla geometrickym radom, mala som priam zachvaty uzkosti a prosila o nieco na upokojenie. Nic som nedostala, aby sa nieco cez placentu nedostalo k babatku a bola mi navrhnuta hospitalizacia aby som si odpocinula. Kedze som mala hospitalizaciu veeelmi neprijemnu v predchadzajucom tehotenstve a nezazila ani pochopenie, ani slusne jednanie, a z nemocnic mam fobiu, odmietli sme to z manzelom, ved sme chceli byt na vianoce spolu a lekarka nam teda dala podpisat papier, ze to odmietame, ked porodim predcasne, je to moja chyba. Bolo 27. 12. 2005 rano a maly ma silno zakopal, niekolko krat a poriadne, no vzhladom k tomu, ze toto robil cele tehotenstvo, mi to nijak zvlastne nepripadalo a este som sa s manzelom zasmiala, ako poriadne ma zase kope. Potom som uz do obeda pocitovala iba slabe vrtenie v bruchu. Bola som v 33+2. A potom uz nic, ked prisiel manzel z prace, bola som z toho riadne nervozna a utekali sme do nemocnice {tentokrat sukromnej, aby sme nezazili sproste jednanie} a tu prisiel sok, nasmu dietatku nebilo srdiecko. Neporodila som predcasne a traja lekari sa zhodli na tom, ze krcok je dobre tvarovany, bola som uplne uzavreta a nebol dovod si mysliet, ze by som mala predcasne porodit. Manzel so mnou stravil noc v nemocnici, o nasho prvorodeneho sa starali jeho stary rodicia. Rano som dostala Prostin, ten zaucinkoval ale v noci mi aj tak museli spravit cisarsky {moj druhy}, pretoze hrozila ruptura maternice. Syna som si napriek prosbam nevidela, odviezli ho totiz uz prec. Videl ho len manzel a ten mi povedal, ze bol krasny. Samozrejme, zaujimalo nas, preco sa to stalo, ved sme kontrolovali, co sme mohli. Tlak som mala od 125/85 do 130/90, opuchy vobec ziadne neboli, lekar bol mily a ustretovy, rozpraval sa s nami a povedal, ze to sposobil alebo tlak {ktory nemusel byt vysoky, ale vzhladom na to, ze mi na zaciatku tehotenstva tlak prilis klesol, tak navrat do normalu mohol byt pre dietatko vela} alebo ten moj nestastny gen. Pytali sme sa aj na vyvojove chyby, alebo nieco podobne, ale vraj babo vyzeralo uplne normalne a ani na placente nebolo vidiet nic nenormalne, vsetko vyzeralo byt uplne v poriadku {pytali sme sa na to, vzhladom na to, ze prvorodeny mal infarkty placenty a to nam aj hned povedali}. Tuzba vidiet si dietatko vo mne ostavala a ja som vedela, ze sa mi to nejako musi podarit, ved ziadne dieta by nemalo odist, ak nepocitilo matkino pohladenie. Tak velmi som ho chcela vidiet! Moct si ho podrzat, pohladit.Z nemocnice sme isli na druhy den na patologiu, no ani tu sme sa k nemu nedostali. Zariadili sme pohreb, a den kremacie prisiel. Myslela som si, ze budem silna, ved cela rodina bola slabsia ako ja, a stale vyplakavali, ja som bola silna aj za nich, silna pre svojho zijuceho krasneho syna, zatialco moj druhy syn, moj anjelik uz snival svoj najdlhsi sen. Ziadala som pana z kancelarie, aby nam ho este ukazal. A dobre som spravila. Lezal tam, v tom tichu okolo, biele kvety a srdce z margaretok, ktore sme mu nechali uvit s napisom: "Lubime ta, anjelik. Maminka a tatinko." lezali hned vedla a tam spocival moj syn. Mal 1650 gr. a o 3 cm viac ako nas prvorodeny. A manzel mal pravdu, bol krasny. Nie krasny, prekrasny, tu som ho prvy a posledny raz hladkala po hlavke, povedala, ze ho lubim a ze ho budem navzdy lubit. A tak sme sa rozlucili. Tu, na zemi sme ostali traja, v nebi na nas ale caka nas syn, a tak sa nam snad jedneho dna bude lahsie odchadzat, ked budeme vediet, ze nielen tu niekoho koho lubime nechame, ale aj za niekym, koho rovnako lubime, ideme. Preslo od piatku par dni, a piatok bol dnom, ked sme si mohli vyzdvihnut urnu s popolom nasho synceka Nikolasa. A ja si vycitam, ze tam ostal, ved tam nikoho nema, no este nemame, kam ho pochovat. A ako ho pochovam? Nebude mu smutno tam, ved nas ma tu? A kto mu da jest a kto ho oblecie? Nie, nesaliem, iba mi smutok obcas zastrie tvar a ked moja radost spi vo vedlajsej izbe, placem a napadaju ma aj taketo myslienky. Syncek, lubime ta, aj ked tu nie si, iba neviem, ako sa s tvojim odchodom vyrovnat. Naozaj vas, mamicky tych deticiek, ktore prisli na svet po vasich anjelikoch, obdivujem. Obdivujem, ze ste to prekonali, a odvazili ste sa este mat deticky. Ja nemam pocit, ze toho rizika budem este niekedy schopna a pritom moje srdce je dost velke pre nielen jedno dieta, ktore mam doma, ale pre viac deti. Nic by som si nepriala viac, ako mat dalsie deti a zaroven sa prave tohto bojim snad najviac. Budem mat niekedy so svojim "genom" tu pochabost riskovat?
|
|
|
