|
Titel : RE: trápení
|
Autor: Lenka
()
Datum: 19.04.2008 22:42:41
Alex, Vas smutny pribeh je kopiou toho mojho...a je neskutocne smutne, ze sa taketo tragedie v 21.storoci este stavaju.
Ja som bola v 40.tyzdni, ked sa mi moja Vikinka 3 dni pred terminom zadusila pupocnou snurou. Po jej porode som sa na nu tiez nedokazala pozriet, pretoze som vedela, ze to nezvladnem. V tej chvili som to tak jednoducho citila. Od narodenia mojho dievcatka ubehli len 3 tyzdne a strasne ma mrzi, ze som mojmu anjelikovi nedala sancu, ukazat mi, aka je naherna...jej tvaricka, malicke rucicky, krasne nozicky, prstiky, jemne vlasocky...je mi to neskutocne luto a mrziet ma to bude do konca mojho zivota. Je to moj kriz, ale moje rozhodnutie, neuvidiet moje babatko, je nemenne a nemozno ho vratit spat. Viem, ze v tej chvili to tak malo jednoducho byt...mozno prave toto rozhodnutie ma zachranilo pred okamzitou hospitalizaciou na psychiatrii...nemala som dostatok sil, pozriet sa na moju Vikinku, mrtvu Vikinku.
Alex, musime verit, ze nase rozhodnutie nebolo nahodne a len Boh vie, ze to tak malo jednoducho byt. Nasich anjelikov mame stale pri sebe, 24 hodin denne, ci spime, ci bdime...nosime ich vo svojom srdiecku...su strasne strasne krasne...zatvorte oci a uvidite ich, ako sa na Vas umievaju :o)
Ja este nemam deticky, ale modlim sa za to, aby som bola coskoro mamina zdravuckeho babatka...tak, ako VY...
Alex, netrapte sa. Mate dve deticky, jedno v nebicku na oblaciku, druhe pri Vasom srdiecku a obe chcu, aby ste uz neboli smutna a utrapena...
Vasej rodinke prajem vela sil, lasky a hodne stastia. Drzte sa...
|
|
|
