|
Titel : Náš Filipko
|
Autor: Dušan a Monika
()
Datum: 07.09.2008 22:27:12
Dobrý deň
rád by som sa podelil o náš zážitok.
Sme manželia 2,5 roku. Celkovo to malo byť naše prvé dieťatko, boli veľmi
chcené, vymodlené, vytúžené. Manželka (36 rokov) mala už dosť nachýlený čas
a ja som na ňu trochu tlačil, lebo veľmi túžim mať dieťa. Možno aj preto sa
nám to nedarilo cca 1 rok snaženia "prirodzenou cestou", Ja som teraz 35
ročný. Vyšetrenia nás oboch boli až na nejaké drobnosti v podstate také, že
nebránili otetotneniu. Napriek tomu sa stále nedarilo. Začali sme u domáceho
gynekológa - špecialistu na sterilitu a infertilitu v Leviciach cez hormóny tomu trochu "pomáhať". Aj tak to nešlo, tak nám on
dohodol stretnutie a úvodné vyšetrenia v Centre asistovanej reprodukcie, v Bratislave.
22.januára tohto roku sme po zd?havých prípravách, boli na konečne na
embrotransfer - ľudovo zvaný aj ako vloženie "dieťaťa zo skúmavky" do
budúcej matky.
Od tohto dátumu sme si silne držali palce, uchytilo sa 1 embryo z dvoch a
bol to chlapček, Manželka šla samozrejme na rizikové tehotenstvo, čím sme
prišli o nejaké peniaze, ale to nie je vôbec dôležité.
Začali sme chodiť na častejšie kontroly, posledne v utorok tento týždeň.
Tento týždeň sme v 35.týždni, lekár na zajtra (pondelok) v utorok plánoval
prípravné vyšetrenia na skorší pôrod kvôli riziku, tak na 37.-38. týždeň,
zrejme cis.rezom.
Celý byt sme už pozariaďovali pre miminko, o to horšie mi teraz je, hocikde
v byte teraz som.
V piatok manželka zistila, že necíti pohyby, ktoré boli už pár dní skôr
slabšie, teda žiadne typické "kopance pod rebro" a pod.ako opisujú niektoré
nastávajúce mamičky.
V sobotu ráno, teda včera sme zbehli na gyn.-pôr.pohotovosť u nás, zhodou
náhod slúžil lekár, ku ktorému sme dosiaľ chodili. Prezeral bruško pomocou
USG asi aj 30 minút, s veľkým zármutkom v hlase a na naše nekonečné zdesenie
nakoniec povedal tie najsmutnejšie slová, ktoré som vôbec kedy od niekoho
počul. "Nepočujem žiadne ozvy. Je to zlé, musí to z vás (manželke) ísť von.
Nedá sa ho už nijako oživiť. Neviem vám povedať čo sa stalo."
Neexistuje nič a nikto čo by nám vrátilo nášho malého. Zajtra ide manželka
na pôrod, na ktorom porodí našhe m?tve dieťaťko. To dieťa už zrejme nidy
viac neuvidíme, a ani ho nebudeme ho vôbec počuť. Tak ticho už odišiel v brušku a za chvíľu
nás odíde navždy.
Preveľký zármutok je u nás a ťažko sa mi hladajú slová, lebo odkedy to viem
nahlas a potichu stále plačem (a vôbec sa za to nehambím), len to nedávam
manželke najavo, aby chúďa nebola ešte viac zdeptaná. Asi do "doženiem", ako
sa vrátim domov a ona bude v nemocnici.
V pondelok nás oboch, hlavne manželku čaká veľmi zlý deň.
Musíme to zvládnuť.
Pekný dník všetkým
|
|
|
