|
Titel : RE: Dávidko
|
Autor: Jana
()
Datum: 23.03.2010 12:40:34
Judit, tiez som na tom tak. Tiez mi stale beha hlavou.. Boli by sme teraz vonku, mohol by byt pri mne v zahrade, uz by kade tade lozil, pomaly sa staval na nozky.. Bola by som na materskej a bola by som stastna. Vsade kde idem Ondrik je tam som mnou. Smrt nie je vsemocna. Ona nam ich zobrala fyzicky ale inak su stale snami, oni budu navzdy nasou sucastou, viem ze to je malo, ale nikdy mi nikto Ondrika nezoberie. Zobrali si z nas drobci strasne vela. Kusisko naseho zivota, srdca. Su to nase malinke ale obrovske slniecka. Sestre sa ma narodit o par dni syncek. Mali sme plany, ako budeme spolu kocikovat, ako sa budu nase deti spolu hrat, a ked sa moj malinky narodil tak mi vtedy povedala ze je tehotna. Krasne to vychadzalo.. A teraz? Teraz budem nejak musiet vydrzat ich stastie. Znie to hrozne, co? ale budem musiet, lebo oni so mnou vydrzali a prezili tu obrovsku bolest a ja ich nemozem o to stastie oberat. Nesmiem ukazat bolest, aby zvysok rodine nemal vycitky voci mne.. Tak snad to nejak zvladneme. A ten novy cloviecik co pride do rodiny snad vleje troska toho slniecka vsetkym do dusi... Judit, ani neviem co ti povzbudive napisat. asi nic co pomoze neexistuje. len ze na teba myslim a nejak ten kus zivota este prezijeme. Ja si z neho zacinam zase pomaly brat to pekne. Prajem aby sa aj tebe darilo coraz viac usmievat a vytrcit pekne tomuto zivotu prostrednik a povedat mu ze ta nezlozi a kym sa stretnes s Davidkom, tak este co to pekne zazijes aby si mu mohla porozpravat co pekne sa ti prihodilo, skus sa na pekne veci pozerat ze ti ich posiela on. ja sa vzdy za vsetko dakujem mojmu malinkemu Ondrikovi. On mi ich posiela, aby som nebola smutna a pohladza mi dusu. On je moje slniecko
|
|
|
