|
Titel : odhodlanie
|
Autor: Jana
()
Datum: 08.03.2003 19:59:03
Ahoj,
pred dvoma mesiacmi som si citala tuto stranku este ako tehotna. Nie,nemala som pocit, ze mna sa to netyka, lebo stratu dietatka som zazila uz dvakrat predtym. Vzdy bolo velmi tazke sa s tym vyrovnat, dovolim si tvrdit, ze zakazdym mi to zmenilo charakter, bola som stale viac vylakanejsia a neistejsia a to nielen vo vztahu k materstvu, ale aj vo vztahoch k okoliu. Uz vobec som si nedokazala predstavit takuto otvorenu vypoved. Ked som treti krat otehotnela, bola som tak plna strachu a obav, ze o radosti sa tu nedalo vobec hovorit. Zila som len z tyzdna na tyzden,od jednej kontroly lekara k druhej. Zakazala som si predstavovat velke brusko a o dietatku ani nehovoriac. No najviac som si nevedela predstavit, co budem robit, ak to opat nevyjde.A...nevyslo. Tazko sa mi slovami opisuje, co sa vo mne odohralo, ale namiesto neskutocneho zialu, ktory som zakonite ocakavala, vo mne skrzla sila a odhodlanie, ze to aj tak raz dokazem. Presli skoro dva mesiace a mna ta sila a entuziazmus stale neopusta. Akoby som sa razom zmierila aj s tymi stratami, co sa odohrali predtym,mozno je to tym, ze som uz starsia (mam 25,predtym som mala 20 a 21), ale akosi som sa prestala pozerat do zadu a hladim pred seba. Takisto si (spolu s manzelom) viem predstavit adopciu, dokonca sme si to slubili, aj ked sa nam postasti mat vlastne deti. Lekar mi stale nachadza dalsie priciny ( tvar maternice, protilatky), no mne to stale neberie moje odhodlanie. Citim vsak, ze ta sila prameni z niecoho nadprirodzeneho,od niekoho,kto mi chce velmi pomoct,nachadzam Boha.Dakujem za tuto stranku, je krasne citit zucastnenost tolkych ludi v tak tazkych zivotnych skuskach. Jana
|
|
|
