|
Titel : Môj anjelik je v nebíčku
|
Autor: Alena
()
Datum: 02.09.2011 09:47:47
Dobrý deň, momentálne prežívam tie najhoršie dni v mojom živote, je mi až tak zle a tá bolesť, ktorú prežívam si vie predstaviť len tá žena ktorá to tiež prežila.Celý týždeň som sa nemala dobre a mávala som nad ránom silné krče, brala som to ako zastavné vetry lebo som mala aj zápchu ale potom prišlo krvácanie ajs bolesťami. Bola som v 10 týždni tehotenstva keď prišla po mňa sanitka a odviezli ma na pohotovosť. Večer mi robili sono a povedali mi čo ma čaká, že ak tam prebehne akcia srdca nedá sa nič urobiť, a ak tam bude šanca budú sa snažiť mi udržať tehotenstvo. Pichli mi injekciu proti bolesti a krvácaniu, celú noc som nespala plakala som a modlila sa aby ma môj anjelik neopúšťal. Na druhý deň ráno som sa zobudila. Lenže ja som už vedela že je zle po príchode na záchod ma čakala krvavá vložka, ešte stále som dúfala niekde vo svojom srdiečku že to zle nedopadne. Po vizite som išla na dalšie sono kde mi doktor surovým spôsobom oznámil že nieje žiadna akcia srdca a musím ísť na zákrok je to taká strašná bolesť, v tom momente som chcela aj ja zomrieť. Musela som ísť na interné aby mi urobili EKG a čakala som na zákrok, bolesti boli ešte horšie, plakala som a snažila som sa rozlúčiť s mojím bábetkom aj keď už mrtvym. Bolo to veľmi ťažké no ešte ťahšie pre mňa bolo ked mi na izbu strčili Ženu s novorodeniatkom, volá sa Miško a bol taký krásny , nádherný a mne bolo ešte horšie nechcelo sa mi ani žiť. Po zákroku som spala dve hodiny potom som sa prebrala s bolesťou v hrudi, cítila som sa taká prádzna. Trebalo mi ísť na záchod a tak som vstala z postele zašpinila som všetko čo sa len dalo krv priam zo mňa len tak vyletela po príchode sestrička na mňa nazjapala prečo neležím a mne bolo tak ťažko a smutno. Na daľší deň vizita prišiel primár, pýtala som sa ho ako mi dopadli krvné testy a prečo sa to valstne stalo nikto mi nič nepovedal nič som nevedela len to že som prišla o maličké. Od primára mi bolo poevdané že každý doktor má na to svoj názor a on mi ten svoj nebude hovoriť, že všetko sa dozviem od môjho gynekologa. Prepustili ma a prišla som domov je to už 4 deň, ale každý deň bojujem s tým aby som sa nezbláznila plačem a nedokážem ani jesť ani spať. Stále myslím na to malé. Ako mu mám odpusitť a zároveň poďakovať že si tak vybralo ma opustiť, len aby sme netrpeli obidvaja, príroda vie byť riadne krutá, Ked vám zoberie niečo čo ste tak veľmi lúbili a tešili sa na to. Viem už je v nebíčku, a je mu dobre netrpí, chápem že bolo choré, že by sa mohlo narodiť buď mrtve alebo postihnuté, ale neviem si stále odpusiť sama sebe. Stále sa obviňujem že som ho zabila, že som sa oňho dosť nestarala keď bolo v mojom brušku ja len dúfam, že mi dokáže odpustiť a ja tiež potrebujem odpusiť jemu, že odišlo tak rýchlo...Ale veľmi ho budem milovať, môjho najelika..
|
|
|
