|
Titel : Moj pribeh
|
Autor: Zuzka
()
Datum: 26.01.2013 22:22:13
Som rada, ze som nasla tuto stranku. Hladala som preklad zlozitych cudzich slov z pitevnej spravy mojho nenarodeneho babatka a doklikala som sa az sem. A len tu placem a placem a placem. Necakane som otehotnela, s manzelom sme ostali prekvapeni....ved sme velki a davali sme si pozor. Mame 2 krasne deticky a bum, tretie na ceste. Clovek riesil smiesne veci...ako budu nacvakani v jednej izbe, ako sa nam nezmestia 3 autosedacky do auta a kde vziat peniaze na "nove" (vacsie) auto, ze uz nemam veci pre babatko az do veku 2.5 roka. Ako opat nebudeme po nociach spat, ze budem mat zjezene vlasy z 3ch deti a umiestnia ma do cvokhousu v Pezinku ;) Snazili sme sa tuto SOKUJUCU spravu prezit s humorom...proste zasah do nasich zivotov. V tu dobu v pozitivnom zmysle slova. O potrate som neuvazovala ani na sekundu, i ked s 2mi detmi vypiplanymi detmi by bol pre nas zivot pohodlnejsi a lahsi.Uz aj tak nam to financne vychadzalo od do, z mesiaca na mesiac..No my sme si povedali, nejak to zvladneme. Ale ze bude tak smutno ako bolo, je a bude....to nepredpokladal nikto. Ako necakane sme otehotneli, tak necakane sme o babatko prisli. Bola som v 5. mesiaci, v 19+1 tt. Ako skusena matka som vedela, ze sa nieco deje. Prestala som citit pohyby babatka, kt. som videla na ultrazvuku a cudovala sa, ze uz v tak malej fazulke na zaciatku tehotenstva, bije srdiecko. Proste zazrak nad zazraky :) V nedelu som prestala citit pohyby, registrovala som to cely den/noc ... vo chvilach, kedy by babo malo saliet a plavat kraula ako o dusu. Brusko mi zmaklo. Nieco sa stalo a uz v ten den som vedela, ze nieco nieje v poriadku. Ani muz neveril, zeby sa mohlo nieco stat. Ved sme nikdy nemali problem, narodili sa nam dve zdrave deti. Ziadne krvacanie, bolesti, choroby, nic !!! Ziaden problem, nic podozrive, co by nasvedcovalo problemu. A bum !!!! Ked mi dr. potvrdil, ze dietatko nezije....neverila som. Clovek je ako hluchy, neveri, nevie, co ma robit. CO DALEJ ??????? Najprv to fyzicke, CO BUDE TERAZ ??????? S takym niecim sa nestretavate kazdy den. Proste ste tehotna, chodite do poradne, babo rastie a v zavere ho v bolesiach porodite. Prvorodicky aj so strachom, lebo nevedia, co ich caka. Od dr. som odisla s placom, hned volala ludom, na kt. mi zalezi a oznamila, ze sme prisli o babatko. Kazdy to preziva inak a sprava sa rozne. Ja som konala takto. Cely ten den az po hospitalizaciu v nemocnici, som prerevala. Vecer som mala hlavu ako melon. Nasledovat mal vyvolany porod....doktori hovoria o potrate. Mile moje, keby ste ma stretli v nemocnici, boli by ste v soku, aku preveselu osobu by ste stretli. Tolko som sa tam nasmiala, slzy od rehotu mi tiekli po licach, zabavala som ine spolubojovnicky na izbe aj oddeleni...ako prvotriedny saso. Dnes viem, ze to bol obranny mechanizmus mojho tela. Bola som vymenena o 180*. Zena, kt. nosi v sebe mrtve dietatko, kt. je v 5.tom mesiaci tt., kt. caka porod mrtveho dietatka. Okrem tych neprijemnych gynekologickych prehliadok a aplikacii do mojho "p"cka....baloniky, tycinky, geliky a co ja viem co vsetko. A ja som si z toho utahovala, s doktormi, sestrickami nesmierne vtipkovala. Rovnych 5 dni !!! Ono je to tak...bud sa psychicky zrutite, alebo vam prepne. A mne preplo v prospech okolia ;) Vsetci sa cudovali, ako to dokazem. Manzel mal domacnosti s detmi vyse hlavy a do telefonu sa mu z nemocnice ozyvala vyrehotana manzelka, ako na dovolenke pri mori, z damskej jazdy :)) Len ja viem, ze kazdy vecer som si hladkala brusko a neverila, ze babatku uz nebije srdietcko. Plakala som v tichosti do vankusa, bolo to strasne. Vsetci boli so mnou, podporovali ma, kamosky sa stali skalnymi podporovatelkami v tazkej zivotnej skuske...ktora bola podla mna na hovno. Toto vas neposilni a nemam pocit, ze by to bolo na nieco dobre. Nie je to nicomu osozne. Zasiahne vas to, boli a vzdy, ked si na to pomyslite, bude vam stiskat srdce, aj ked okolie scasti pozabudlo. Iba mamicka vie, lebo babatko bolo v jej brusku. NIe v babkinom, manzelovom, kamaratkinom...ale vo vasom. A tak som na 5ty den porodila. V tom istom boxe, ako cca 3 roky dozadu dcerku...a tiez snezilo. Len manzel nebol pri mne. Este ze pri mne nerodila ina mamicka a nepocula som plac nejakeho babatka. Porodila som, dali mi aj epiduralku, nech to nie je pre mna tak bolestive. Bolestive je to, co sa vam stane a to, ze tolko dni musite chodit s babatkom v brusku, kt. nezije. Clovek si mysli, ze vas hned v ten den ako sa to dozvedia, zoberu pod noze a "odbremenia" vas. Nie je tomu tak, vraj pre vase zdravie. Ale co musi pocas toho obdobia uniest vasa psychika...psycho !!!! Mozno, keby som sa zrutila, by mi dali k posteli nejaku scitanu dusu ;) Kontrakcie som si odkrutila riadne, po epiduralke mi povedali "zatlacne mamicka"...a bolo. Na babatko som sa nepozerala, bojim sa americkych filmov a realistickych mrtvolnych masiek....takze som sa bala aj pohladu na svoje babatko. Este vycistenie a rekonvalescencia 2 dni v nemocnici. Ked ma pustili domov, hned ako som nasadla do auta k manzelovi...som sa rozplakala a nabehli vsetky tie strasne pocity ako zo dna, ked ma viezol do nemocnice. A plakala som, plakala, plakala... A doma som fungovala ako spomaleny film. Detom vysvetlila, ze ich surodenec sa stal anjelikom a bude mat kopec roboty, aby ich ochranoval oboch naraz...lebo su to sarkani (chlapec, dievca) :)) A mojou podporou boli moje deti, moj manzel. S okolitym svetom som prestala komunikovat. Nemala som chut na nikoho ineho, len na nich. S nikym som nic nechcela rozoberat, opisovat, rozpravat. Bolo to proste takze obdobie. Poviem este tolko, ze obe moje deti maju dennicky. Odkedy boli v mojom brusku. Aj tretie babatko malo svoj dennicek. Ked som si ho prezerala, videla ultrazvukove fotky, vela som plakala, hladkala ho...vecer si hladkala svoje prazdne brusko a opat plakala. Vedela som, ze to musim ukoncit. Proste som to v sebe citila. Obom detom som do ich dennicka napisala, ze sme v 5. mesiaci stratili braceka/sestricku...a ze ho budeme navzdy lubit a nikdy na neho nezabudneme. Ani moje deti, kt. mi bozkavali tucne brusko a hucali do neho, "Ahoj babatko"...a ono sa mohlo zosaliet :) A smiali sa z mojich rastucich suniek a my s muzom sme sa tesili z mojich krasnych velkych gulatych prs :) Proste som si vecer zapalila sviecku, pisala do dennickov co sa stalo a potom zlikvidovala dennicek mojho nenarodeneho dietatka. To bola moja rozlucka. Pomoc bol manzel, deti, sviecka, dennicky a moje vypisanie pocitov na papier. Poviem vam vsak, ze si vecer casto kratko poplacem, ked si chytim brusko (momentalne tucnu slaninku ;) Stalo sa to v obdobi dusiciek 2012. 3-4 mesiace dozadu. Cize je to cerstve. A zivot ide dalej, no len my mamicky vieme, ake je to tazke. NIekedy lahsie, niekedy menej. Ako Deniska napisala, nikdy to uz nebude take, ake to bolo pred tym....ano, je to tak. Tato vsuvka do nasich zivotov nas zmenila. Proste tam vobec nemala byt, alebo mala, no so stastnym koncom. Nie ukoncena v polovici cesty. Bohuzial to neovplyvnim a musim ist dalej. Myslela som si, ze to bolo dievcatko EMMA. No mylila som sa :) Bol to maly Loren :) Dnes moj anjelik Loren. Moj maly cmucko, kt. by sme rovnako lubili, ako tych nasich dvoch lapajov, co mi pocas dna pilia usi, riesim skolky, zapis do ZS, vdaka ktorym mi nervy vytekaju na dlazku....moje dve drahe deticky, ktore nam krasne rastu pred ocami a z kotrych sa tesime, ake su mudre a hlavne, nech su ZDRAVE a srsia radostou zo zivota :) Dakujem za tuto stranku a moje vypisanie sa. I ked nemam vdaka mojej ukecanej povahe problem porozpravat sa o tom, co som prezila aj zoci voci... no mozno to niekomu pomoze, niekomu nie. Ozaj a dovod...zatial neviem presne, musim ist k dr....no z tych cudzich pojmov so pochopila: intrauterínna (vnútromaternicová) asfyxia - dieťatko je nedostačne zásobené kyslíkom cez placentu + Chorioamnionitída: zápal plodových obalov, zápalom je postihnutá taktiež plodová voda. Dufam, ze moje babatko netrpelo. Lubim ho. Velmi.
|
|
|
