|
Titel : Naša Veronika
|
Autor: Eva
()
Datum: 24.02.2013 00:50:23
Uz to budu 3 mesiace, co sme prisli o nasu Veroniku. Teraz som sa odhodlala napisat Vam moj pribeh, ktory je dost komplikovany. MAleho sme mali bez problemov, priam ukazkove tehotenstvo bez problemov (len jemne spinenie na zaciatku a tehu cukrovka - no to je podla mna normalne). Po porode v sestnedeli mi vyskocili horucky a museli mi robit kyretaz pre zvysky po porode. Pravdepodobne ma "vyskrabli" tak, ze to mojej maternici sposobilo velke problemy. Menzes mi stale neprichadzal. Ja som veselo dojcila a gynekolog vravel, ze ked dojcim, tak menzes nemam cakat. No moje kamosky tiez dojcili a menzes maly. Tak som narocky prestala dojcit, aby som dostala menzes a mohli sme sa snazit o dalsie dieta. To mal uz maly 2 roky a ja ziadny menzes. Konecne so mnou zacal gynekolog nieco robit - injekcie, tabletky, ... - nic nezaberalo. Tak ma odoslal do nemocnice do ambulancie, nech so mnou nieco robia. Opat vsetky mozne vysetrenia, ale bez vysledku. Nikto mi nevedel povedat, preco nemam menzes a ci budem moct mat dalsie deti. Uz si aj mysleli, ze mam zrasty v maternici, no tie sa operacne vylucili. Ked uz primar nevedel co so mnou, tak mi navrhol poslednu moznost, zaviest vnutromaternicove teliesko. Pamatam si to ako dnes, ako povedal:"Ked uz toto nepomoze, tak neviem." Nastastie pomohlo a ja som konecne po takmer 3 rokoch od porodu dostala menstruaciu. Bola sice slabsia, ale pravidelna. Teliesko mi po roku vybrali a vraj sa uvidi. Menzes chodil, no bol slaby a kratky. Sledovali mi, ako mi rastie sliznica maternice a ta rastla malo (mala vyska). Vraveli, ze prirodzene to asi nepojde, lebo ta moja sliznica je mala. Boli sme v BA v centre asistovanej reprodukcie, kde nas moc nepotesili. Vraj ta sliznica je vec, s ktorou nic, moc nevedia robit. Dali mi lieky na rast sliznice a potom na kontrolu. Tam ma troska potesili, no ziadny extra vysledok. Tak sme podpisali papiere na IVF. No nez nam ju schvalili, tak som prirodzene otehotnela. Hned mi nasadila lekarka utrogestan a mala som sa setrit. Male sa vsak prestalo v 7tt vyvijat a nakolko moja maternica bola taka, tak mi bolo odporucene cakat na potrat. Zacala som doma krvacat, isla som do nemocnice, kde mi dali lieky na podporenie vypudenie a cakalo sa. Nakoniec ma museli aj tak uspat a "vysat" zvysky - vraj ovela jemnejsi sposob ako klasicky kyret. Tam mi lekari vraveli, ze je to zazrak, ze som s mojou maternicou otehotnela. Ja som zanevrela na lekarov a dala sa na meranie bazalnej teploty a bylinkove caje. Vyplatilo sa a 7 mesiacov od poratu som cakala Veroniku. Hned od zaciatku som isla na PN a v 16tt mi diagnostikovali placentu praevia. Bohuzial tu najhorsiu moznost tejto placenty - centralis. Placenta sa mi uchytila na vstupe do maternice a neposuvala sa inam. Hrozilo krvacanie a odlucovanie. Mne sa v tehotenstve zhorsil krvny obraz - vsetkeho malo a nieceho velmi malo. Takze kombinacia ako sa patri. Takze som chodila kazde 2 tyzdne na kontrolu k nam do nemocnice a v 27tt ma odoslali do BA na Antolsku, kde som lezala az do porodu. Ked som zacala v pondelo vecer krvacat (prave som dokoncila 29tt), lietali okolo mna. Placenta sa mi neodlucovala, len praskla nejaka cievka. Lenze moja slaba krv nebola schopna toto krvacanie zastavit. Tak ma napichali liekmi na zastavenie krvacania, dali lieky na rychly vyvoj pluc malej a vo stvrtok naplanovali sekciu. Do tej doby som musela len lezat, nevstavat. Mala sa narodila ziva, plakala, dychala sama a lekari boli optimisti. Abgar score mala 6,8,8. Ju odniesli na vysetrenia a dali do inkubatora. Muz ju este pofotil a natocil kratke video. Potom sa islo na mna. Nedarilo sa im, lekari nadavali (pocula som ich, mala som spinal). Nakoniec ma uspali (zacala som citit velky tlak a akoby bolest). Maternicu mi museli vziat, bo bola do nej vrastena placenta a nedalo sa zastavit krvacanie. Malu som videla len letmo, ked ju davali do inkubatora. Nikdy som ju nedrzala ani nepohladila a to ma hrozne ubija. Ked som sa zobudila, lekarka vravela, ze malu dali na plucnu ventilaciu. Vraj bezna vec, bo po porode dychala sama a ak by ju nechali dychat samu, velmi by sa vycerpala. Vravela, ze sa ma dobre. Bola som rada. No vecer prisla lekarka, ze z malou je zle, ze ma problemy s dychanim. Zavolala som muzovi, aby hned prisiel a spolu sme cakali a modlili sa. Ked nik nechodil, isiel sa muz spytat. Ked sa vratil, ani hovorit nemusel, jeho vyraz rozpraval sam za seba. Tak zniceneho som ho nevidela. Plakali sme spolu. Malu sme pochovali a dali dodatocne pokrstit.
Velmi nam vsetkym chybas. Posielam bozteky. Davaj na nas pozor. Mamka, otecko a bracek
|
|
|
