Spomienka na našu milovanú dcérku VERONIČKU                        26. 12. 2005 Moja milovaná Kvetinka,                                                           dúfam, že aj keď si mi odišla do nebíčka, že stále cítiš ako veľmi Ťa milujem. Dúfam, že mi niekedy odpustíš, že som sa na Teba nedokázala hneď pozrieť. Povedala som si, že "neskôr", lebo jedna pani doktorka povedala, že budeš životaschopná, vieš? Keby som vedela, že ma tak rýchlo opustíš, urobila by som to. Prosím, odpusti mi! Naša najdrahšia Beruška, napriek tomu verím, že počas tých krásnych, no posledných dvoch zároveň bolestných, 8 mesiacov v mojom brušku si cítila, že Ťa s tatkom nadovšetko ľúbime, a že i napriek hrozným prognózam sme sa na Teba hrozne moc tešili. A spolu s nami aj Tvoji starí rodičia, ostatní naši blízki, i naši priatelia, Tvoje tety a ujovia...                                                                                                                    Kvetinka moja, strašne mi chýbaš a vždy budeš. Nikdy na Teba nezabudnem, v mojom srdci ostaneš NAVŽDY. Spolu s tatkom Ťa najviac na svete milujeme a veríme, že tam, kde teraz si, je Ti lepšie. Pá, Láska naša, ľúbime Ťa a tešíme sa, keď sa raz stretneme... S láskou maminka a tatko