|
Titel : môj príbeh
|
Autor: oľga
()
Datum: 30.08.2005 14:23:20
Veľa som počula o tejto stránke, no neviem prečo ju otváram až dnes. človek ani netuší koľko utrpenia je okolo nás.
Som presvedčená o tom, že nie je nič horšie na svete ako prísť o dieťatko. V mojom prípade o deti. Tehotenstvo som prežívala 6 krát a mám jedného synčeka.
Prvé 3 gravidity trvali maximálne do 16teho týždňa, potom prišlo krvácanie a zrazu bolo všetko preč.
V roku 2000 sme sa pokúsili znova, i keď s veľkými obavami. Prvé 3 mesiace som si to síce odležala v nemocnici, ale neoľutovala som ani na sekundu, no musím priznať, že sranda to nebola. Po prepustení som sa cítila vynikajúco a okolo 20teho týždňa, keď mi bolo oznámené, že čakám dievčatko, sme sa , síce opatrne, začali všetci tešiť. Naša radosť však netrvala dlho. V 26tom týždni mi z ničoho nič odtiekla plodová voda a 3tieho júla sa narodila moja sladká, malá 790 gramová Claudinka. Keď som ju zbadala ani vo sne mi nenapadlo, že by mohlo prísť to najhoršie. Lekári tvrdili, že najkritickejších je prvých 48 hodín. Tie som prežila v strachu a v samote. Pretože partner v tej dobe rezignoval a usúdil, že dieťa je pre neho veľký záväzok. Nepodstatné. Malá sa držala, bojovala, avšak svoj boj prehrala. Po 56tich hodinách zomrela. Posledné chvíle som strávila pri nej, aj keď ma od toho odhovárali. Nikdy nezabudnem na jej vôňu a na stisk jej maličkej ručičky.
Na obdobie potom si veľmi nepamätám, akoby som ho prežívala v nejakej hmle. Vrátila som sa k bývalému a dúfala, že čoskoro otehotniem. Vzťah sa mi rútil a od partnera sa mi sem tam ušlo aj nejaké to zaucho. No po dvoch rokoch sa mi podarilo znova otehotnieť a síce som ležala s nohami "vyviazanými" až do neba, tak v 36tom týždni som porodila môjho malého chrústika, ktorý má dnes 3 rôčky a ktorý neskutočne ľúbi mamičku, aj keď do jedného roka som ho vychovávala sama. Vzťah som rázne ukončila a neľutujem.
Po čase som stretla muža, pri ktorom som znova prežívala ten nádherný pocit, že niekto stojí pri mne, objíma ma, chráni mňa aj môjho syna. Po dvoch mesiacoch sme sa vzali.
Bolo to síce skoro, no dodnes neľutujem, aj keď sme spolu ešte len necelé 2 roky. Je to ten najúžasnejší tatinko akého poznám.
Už v tom období som začala mať zvláštne chuťe, menštruácia sa nedostavila, tak som zašla za doktorom, ktorý urobil ultrazvuk a skonštatoval, že moja maternica vyzerá ako práve po potrate. Nemusím hovoriť ako som sa cítila, jednoducho sklamaná, nahnevaná na život. Hospitalizáciu som odmietla, nakoľko sa mi nedarí stále prestrihnúť pupočnú šnúru od môjho synáčika.
Pár dní sa vôbec nič nedialo. Objednala som sa u svojho lekára, ktorý sa práve vrátil z dovolenky. Skonštatoval 6ty týždeň gravidity.
Prišla úžasná radosť, zároveň starosť, pretože ma chceli okamžite hospitalizovať. Manžel nemohol ostať tak dlho doma. Tak nakoniec ma nezavreli do špitálu, pod podmienkou, že budem doma ležať. Aj tak bolo. Po tom všetkom čo som prežila.
V 21tt mi oznámili, že budeme mať chlapčeka. Cítila som sa skvele, mala som pocit, že konečne je všetko tak ako má byť.
Držali sme sa až do 32tt, keď mi jedného pekného rána odišla voda. Leteli sme do nemocnice, kde mi hneď začali dávať injekcie na urýchlenie vývinu pľúc. O dva dni sa mi sekciou narodil synček Martinko. Vážil 1550g a meral 43cm. Bol úžasne krásny a veľmi čiperný. Ležal na JISke a ja som sa snažila byť čo najviac pri ňom. Po 10tich dňoch ma prepustili domov, čo bolo pre mňa strašné. Aj keď sme za mylým chodili 2 krát denne, bolo mi stále veľmi smutno.
Konečne prišiel deň D a my sme si hrdo odnášali náš malý bylíček domov. Chodili sme do rizikovej poradne, no všetci lekári tvrdili, že chrobáčik je v poriadku a všetko je tak ako má byť.
.....A prišiel deň.....
Martinko mal 3a pol mesiaca, krásne rástol, priberal a začínal sa škeriť. Veľmi rád sa nosil na rukách, to som mu síce dopriala, no neskôr aj oľutovala. Bol 7my október a my sme sa po ťažkom dni chystali na uško. Obe deti som v ten deň fotila na našej manželskej posteli. Prvý krát a vlastne aj posledný, spoločná súrodenecká fotografia.
Okolo 9tej už obaja spinkali a ja som sa konečne natiahla na pohovku a tešila sa na chvíle strávené s mojim úžasným manželom. Okolo desiatej som oboch bola kontrolovať. Nieje nič krajšie ako vidieť spokojne spinkať svoje krásne deti.
Pol hodinku na to sme si šli ľahnúť aj my. Donútila som manžela zažať svetlo, pretože Martinko spinkal v takej smiešnej polohe.
A to čo som prežívala najbližšie sekundy, neprajem prežiť nikomu. Ležal tam bledý, s modrými perami s letmým úsmevom na tej anjelskej tváričke a ja som si vtedy uvedomila, že som prišla o ďalšie dieťatko.
Podotýkam, že počas tehotenstva som nefajčila a ani malý nespával na brušku.
RZP síce prišla do pár minút, no neostalo im nič iné len skonštatovať smrť. Už vtedy spomínali syndróm náhlej smrti, čo nám neskôr potvrdil aj patológ.
Bude to už rok, no stále rovnako nás bolí srdiečko a nesmierne nám náš anjelik chýba.
Chcem vyjadriť nesmiernu vďaku môjmu najdrahšiemu manželovi a synčekovi, ktorí ma držia nad vodou, všetkým lekárom a svojmu ockovi, ktorý ako detský lekár prežíval všetky moje straty so mnou.
ďakujem za možnosť podeliť sa so svojim trápením s ostatnými. Skvelá myšlienka. Je dobrý pocit vedieť, že človek nieje sám. Všetkým rodičom, ktorí prišli o svoje detičky, želám zo srdca len to nejlepšie.
|
|
|
