|
Titel : Adamko
|
Autor: AD
()
Datum: 09.05.2006 15:16:43
Pozdravujem všetkých ktorí prispievajú na túto stránku a predovšetkým autorku "Anjelikov", súčasne jej chcem poďakovať že tento priestor existuje.
S manželom tiež patríme k rodičom, ktorí stratili dieťatko. Na našom príbehu je zvláštne to že sme vedeli, že naše dieťa po narodení zomrie, nakoľko mu v 17.tt (gestačný vek 19.t)diagnostikovali vrodenú vývojovú vadu nezlučiteľnú so životom. Nie je potrebné Vám vysvetľovať čo som s manželom po takomto verdikte prežívala. Od hľadania príčin a nekonečných otázkach prečo. (podľa lekárov to bola náhoda).
Napriek možnosti tehotenstvo ukončiť som sa rozhodla že ho donosím. Na vysvetlenie dodávam, že to bolo moje tretie dieťa, práve v období keď bolo jasné akú má prognózu
začal kopať. Jednoducho som nemohla, hoci som zvažovala i túto možnosť pretože som si myslela že to psychicky nezvládnem.
Práve v tomto období mi táto stránka úžasne pomohla, lebo som videla, že nie som jediná. veľa krát som tu chcela o svojej bolesti napísať, ale zároveň som cítila, že nie je správny čas. Spätne za najťažšie považujem otázky okolia typu : "čo čakáte ?", "viete čo budete mať?" Nech je to dievčatko ...
"To je jedno, len nech je zdravé" apod. Na takéto otázky sa nedá odpovedať : nevieme aké pohlavie naše dieťa má, ale vime že zomrie, to sa dá povedať len blízkym ktorým dôverujete.
ďalším negatívnym faktom bol prístup niektorých lekárov, ktorí ma napriek úplne jasnej diagnóze (zistenej sonom) posielali na amniocentézu a následne na interupciu.
čakanie bolo ťažké, pretože podľa lekárov mal pôrod spontánne nastupiť okolo 30.týždňa. Malý Adam bol však bojovník a narodil sa v termíne (38.týždeň) a žil neuveriteľných 7.hodín (prognóza bola ak sa vôbec živý narodí umrie vzápätí po narodení. za ten čas som mala možnosť ho 2x vidieť i držať na rukách, samozrejme i s manželom.
Dnes by mal Adamko 9. mesiacov, a viem že som sa rozhodla správne. Vedela som to i počas toho nekonečného čakania, hoci strach ma občas presviedčal o inom. Postupne som však ten čas začala brať ako možnosť, že ešte s mojim bábätkom môžem byť.
Myslím že som mu dala možnosť, aby si sám vybral čas kedy sa narodí a zároveň to bolo jediné čo som mohla pre neho urobiť.
Veľmi mi však chýba, nie je deň kedy by som na neho nemyslela. Dúfam že na nás: otca, mamu a svojich dvoch bratov dáva pozor. Viem, že nikdy nenájdem odpoveď na otázku prečo sa to muselo stať no dalo mi to príležitosť zistiť, že človek je schopný prežiť neuveriteľné veci.
Všetkým želám veľa sily, nádeje a optimizmu.
AD
|
|
|
