|
Titel : RE: podobná situácia
|
Autor: Monika
()
Datum: 12.02.2007 23:22:35
Keď som sa ja dozvedela, že maličká nám zomrela, bola som napichaná injekciami.To, čo sa dialo, bolo také, akoby to išlo len popri mne.Nemohla som ani plakať. Nedostala som tú bolesť zo seba vonku. A až potom to na mňa doľahlo. A bude to trvať o to dlhšie.A teraz keď začnem plakať, tak neviem kedy prestať.
Veľmi som sa bála oznámiť to deťom. Keď som volala z nemocnice domov, pýtala som sa čo robia deti. Naši mi povedali,že sedia na hojdačke a každému kto ide okolo rozprávajú, že mamka je v nemocnici a už každú chvíľu budeme mať bábätko.Vedela som si predstaviť to ich šťastie a do toho krásneho šťastia prišla tá krutá rana osudu. Bála som sa, že to psychicky nezvládnu.Hrozne som sa bála o ich psychický stav.Plakali, plakali a plakali ešte aj 4 mesiace po tom. Každý večer, hocikedy cez deň...
Raz som utešovala ja ich, inokedy oni mňa.
Nedávno mi povedali:Mami, nie každý ma v nebíčku anjelika, čo ich ochraňuje. Ale my máme,však?Mali slzyčky v očkách, a na tvári smutný úsmev.A videla som na nich, že pomaly si na to, že tu maličká nie je s nami začínajú zvykať, aj napriek tomu, že im je smutno.
Aj tvoja malá ti bude oporou. Uvidíš. A bude ti dodávať silu.Ale najprv musí ona prejsť tým svojím smútkom.Tvoja bolesť a smútok bude dlhší ako jej, a potom uvidíš ako Ti bude dodávať silu, keď budeš smutná.Utrie ti slzičky, a povie ti:mami, aj mne je smutno, ale neplač, veď máš mňa. A ty jej budeš musieť dať za pravdu.
Povedz svojej dcérke, že váš anjelik má v nebi veľa kamarátov.A keď moje deti niečo bolí, a sú smutné, vtedy im poviem, že Sofijka je uchránená od tej bolesti, nikdy ju nebudú bolieť zúbky, bruško, hlávka...
Tak vystískaj svoju malú a drž sa. Monika
|
|
|
