|
Titel : Vzpomínky
|
Autor: Agnesa
()
Datum: 04.04.2007 20:23:12
Pani Milenka, slová nedokážu vyjadriť to čo cítim pri čítaní Vašich riadkov. Pripájam sa k myšlienke, aby ste našli v sebe dostatok síl a pokiaľ možno napísali či urobili rozhovor s niektorým majstrom pera - novinárom a podelili sa o dobré i zlé skúsenosti, ktoré ste museli prežiť. Ide o to, aby sme trpiac stúpali do svedomia práve tým, ktorých nielen morálnou, ale hlavne profesionálnou POVINNOSOU je byť citlivým, pružným v jednaní i konaní, ohľaduplným a maximálne ústretovým k rodičom detí ležiažich v nemocnici na oddelení.
Skúsenosť moja:
Synček dostal nejakú infekciu čriev a bol v tak kritickom stave, že ma pripravovali na to, že môže zomrieť... Infekčné oddelenie, ako vieme, nepripúšťa osobné návštevy na izbách a predstavte si prístup pána primára tohoto oddelenia... obliekli ma do vydezinfikovaného bieleho plášťa, dali mi obuv, zakryli ústa bielou látkou a sedela som si pri synkovi toľko, koľko som len chcela a vydržala! Päť dní bol medzi životom a smrťou v bezvedomí s m?tvolnou farbou pokožky fialovo-žlto-modro-bielej... des len sa na neho pozrieť, očká mu vonkoncom nebolo vidieť, čo bol tak hrozne opuchnutý... Predpisy zakazovali, aby som mohla sedieť pri ňom a držať ho za ručičky, hladiť si ho, modliť sa pri ňom, prosiť Pána Boha, aby mu pomohol prežiť, prosiť môjho nenarodeného synka, nech sa za neho prihovorí u Nebeského Otecka... hrozné muky a predsa... Pán primár bol človek a prevážila u neho ľudskosť, cit. V kritickú piatu noc presedel pri mojom synkovi celú noc a pozoroval ho, bola to posledná kritická noc, kedy mal synček stálu horúčku nad 40°C... V tú noc Boh rozhodol... synček prežil. Pánu primárovi som dodnes vďačná zato, že ma púšťal k synkovi, aby som s ním hovorila a hladila ho. Dialo sa tak v čase za tých zlých komunistov!
Ku Vám sa zachovali výsostne necitlivo, priam arogantne a išlo to "od hlavy", teda od toho, kto o tom rozhoduje.
Píšem Vám o svojej skúsenosti pre porovnanie, lebo to všetko je len a len v ľuďoch a naozaj o tom treba hovoriť a písať, aj keď je to veľmi bolestivá záležitosť, otvoriť tento problém dnešného zdravotného personálu v nemocniciach a ich striktného necitlivého byrokratického dodržiavania predpisov.
Boh Vám pomáhaj uniesť ťažký bôľ a vlastný ubolený život, aby ste mali silu prijať daný stav a aby ste pomohli ostatným práve tým, že o tejto Vašej skúsenosti nebudete mlčať.
|
|
|
