|
Titel : RE: Nelinka
|
Autor: Jana
()
Datum: 21.11.2010 13:15:19
Ahoj Radka, mne prve tyzdne pomahalo ze som si Ondrika tulila.. Ja som citila, ze je pri mne.. Mozno to je zvlastne ale ja som sa vzdy pri tom ukludnila.. Pritulila som si svojho malinkeho chlapceka, teda ked ma nikto nevidel, aby ma nedali zavriet ;-) no a casom som citila ze Ondrika musim prepustit, ze patri do nebicka. Uz som ho potom tak necitila pri sebe.. Vedela som ze odisiel. Bol jeho cas. A aj moj.. Jemu byt anjelikom, a mne zostat tu na zemi, lebo Boh alebo osud ma pre mna nieco este pripravene. Neviem ci zle alebo dobre.. Ale este neprisiel cas aby som bola s Ondrejkom navzdy. Stale mi neskutocne chyba, nieje dna aby som na neho nemyslela.. A stale to aj boli, len uz to nieje take sialene ako mozno prvy polrok..rok.. a hlavne prve tyzdne.. ked vidis tu tenulinku ciaru medzi "normalnym" stavom a sialenstvom. len cez nu prepadnut a bude dobre. Ale ty vies ze nemozes, ze tvoje miesto je tu. Ze to co sa ti stalo je tvojim udelom a nejak sa s tym budes musiet popasovat. Vsetko to zvladnes aj ked verim ze sa ti absolutne nechce.. Ja si pravdupovediac rok po Ondrikovi temer ani nepamatam. Len som ho prezila lebo som muslela. Kvoli mojej rodine, kvoli Ondrikovi a nakoniec kvoli sebe. Stiskaj svoju Nelinku. srdieckom, myslou a ked pride cas, prepust ju.. Cakaju ju v nebicku ostatni anjelikovia a ver ze ju prijmu a z nej bude usmiate dievcatko. Zver svoje dietatko niekomu blizkemu kto je v nebi s nou. Nech ju pohladia ak nemozes ty.. Nech na nu dohliadnu kym sa nestretnete. Kamarata zo skoly, ktory zomrel ako mlady chalan, som poprosila nech ho vyhadzuje do vzduchu, aby sa hlasno smial, svoju prababku nech ho pestuje na svojich sirokych sukniach.. panenku Mariu, nech si ho privinie, ak by mu nahodou bolo smutno, nech ho utesi, lebo ja nemozem. Mozno to znie cudne, ale mne toto pomahalo a pomaha. Snazim sa vidiet Ondrika ako stastneho chlapceka a verim, ze je o neho dobre postarane. Opatruj sa Radka
|
|
|
