|
Titel : neviem sa s tým zmieriť
|
Autor: Lenka
()
Datum: 04.02.2011 14:33:40
Zdravím všetkých, ktorí prežili niečo také strašné ako je smrť vlastného dieťaťa.
Momentálne je to týždeň, na hodinu presne, čo aj ja patrím medzi vás. Ja som síce svoje bábätko nedržala v náručí, nepohladkala, neobjala. V mojom brušku bolo len 22 týždňov, ale aj napriek tomu to strašne bolí. Bolo to dievčatko a od finále nás delili len (alebo až?) 4 mesiace. Viem, že je to niečo iné, ale verte, že ja to inak nepociťujem. Svoje vytúžené dieťatko som milovala od momentu, kedy som zbadala 2 čiarky na teste. Snažili sme sa takmer dva roky a prišlo to, keď sme už ani neverili. Máme 6 ročného synčeka a ja som bola šťastná prešťastná, že mu môžeme dať súrodenca. Prežili sme ťažké prvé 3 mesiace, ktoré neboli bez komplikácií, stále ma strašili potratom, ale moja malá bojovníčka to zvládla, rástla tak ako mala a aj predbežné výsledky boli dobré. Robili sme všetko preto, aby som dodržala kľudový režim a celý čas som ležala. Dva mesiace bolo dobre a keď som v piatom mesiaci začala veriť, že to už snáď dobojujeme, nečakane mi odtiekla plodová voda. Tak som dúfala, že tehotenstvo zachránia. Ale lekári len krčili plecami, urobili čo mohli, ale veľkú nádej mi nedávali. Nechali ma ležať v nemocnici a... čakať na potrat. Želala som si vydržať aspoň niekoľko týždňov, aby sme dosiahli aspoň predčasný pôrod, ale ani to by pre ňu nebola výhra. Voda sa tvorila a odtekala. Dieťatko nemalo priestor na rast. Takto sme čakali presne 14 dní, keď prišli kontrakcie a moje tehotenstvo sa skončilo ťažkým pôrodom. Klasifikovaným ako potrat, lebo dieťa nemalo potrebnú váhu a bla bla. Ale ja som ju porodila, so všetkými bolesťami čo k tomu patria. Tá fyzická bolesť je ale len jemné uštipnutie v porovnaní s tým ako ma teraz bolí srdce.
Neviem sa z toho spamätať. Mám tisíc otázok: PREČO??? Niekto vraví, že to tak má byť, že všetko sa pre niečo deje, že sa to stalo pre to, aby prišlo niečo iné... ale ja nič nechcem!!! Chcem svoju dcérku, ona tu mala byť teraz so mnou, v mojom brušku, ona nemala zomrieť!!! Ja som teraz nemala písať na túto stránku, mala som sa tešiť!!! A nie plakať. Ale už nikdy nebude nič ako pred tým. Už navždy bude niekto v našej rodine chýbať, už navždy budem rozmýšľať aká by bola. Nech už príde čokoľvek, nech sa náš život vyberie akoukoľvek cestou, neviem či dokážem byť šťastná a prijať to. Pretože navždy budem mať na pamäti, že to mohlo byť inak. A s tým sa neviem zmieriť.
Niekto tam z hora nám ukázal ako vyzerá šťastie, dal nám ho poťažkať, dotknúť sa ho, dal nádej, že si ho môžeme nechať a potom SUROVO zo mňa vyrval. S týmto sa nedokážem vyrovnať.
Viem, že veľa z vás čo chodíte na túto stránku ste prežili niečo oveľa strašnejšie. Môj potrat v porovnaní s úmrtím živého človiečika sa asi nedá porovnať, ale ja sa cítim veľmi veľmi zle. Preto skladám hlbokú úctu a cítim úprimnú ľútosť s vami všetkými, ktorí ste tu. Ak ste sa aj napriek tomu dokázali postaviť na nohy a žiť ďalej, máte môj obdiv.
Snáď aj v našej rodine raz vyjde slniečko a aj keď tu bude navždy tieň našej malej Zuzanky, budeme sa vedieť z neho aj tešiť.
|
|
|
