|
Titel : RE: Sara
|
Autor: Michaela
()
Datum: 08.01.2016 22:17:40
Ahoj Laura
Prvy rok po strate nasaj Sarky sa mi vobec nechcelo zit, a bolo mi absolutne jedno, co so mnou bude. Chcela som zomriet a ist za nou. Mam uzasneho manzela, rodicou a sestry, ktore ma chapali, a podporovali. Ja som potrebovala, a stale potrebujem o Sarke rozpravat. Potrebujem ju zahrnat do nasich zivotov. Sara stale bude velkou sucastou nasho zivota, a stale bude tuna s nami aj ked inym sposobom ako by sme si priali. Som stastna, ze ju mame, (aj ked je to velmi tazke vediet, ze mame dcerku a nemozeme ju mat pri sebe). Sarkine fotky mame po celom dome, a taktiez mame krasny Sarkin portret v obyvacke. My mame urnicku nasej Sarky doma. Je to krasne male srdiecko. Spavam s nim kazdu noc, a taktiez ju nosime s nami, ked ideme domov na Slovensko (zijeme totiz v UK). Neviem, ci budem niekedy pripravena sa s nou rozlucit.
Tuna v Uk sme mali v nemocnici uzasnu starostlivost. Mohli sme Sarusku chodit navstevovat kedy sme chceli, a ako dlho sme chceli. Kym sme my neboli pripraveni sa s nou rozlucit. Mali sme moznost stravit s nasim dievcatkom aspon ten kratky cas, tie najvzacnejsie chvilu, ktore nam nikto nemoze zobrat. Mohli sme jej povedat, ako ju velmi milujeme, a stale budeme. Mohla som si ju drzat, kolisat a pozerat sa na nu dlhe chvile, lebo som vedela, ze je to len na velmi kratky cas (tieto spomienky velmi bolia, ale su zaroven najkrajsie ake mam, a som velmi vdacna, ze sme mali tu moznost stravit s nasou dcerkou ten najvzacnejsi cas. Ked to pisem, tak mi slzy tecu po tvari, ale plac mi velmi pomaha). Viem, mozno sa to zda niekomu nespravne, ale nam to velmi pomohlo. Nezalezi na tom, co si ludia myslia. Kto nezazil stratu dietatka, ten to nikdy nepochopi. Kazdy sme iny, a kazdy sa pasujeme so svojim zialom odlisne. My sme stravili so Sarkou 12 dni. Kazdy den sme ju isli na par hodin pozriet. Poskytli nam tu specialnu izbu, ktoru maju na taketo a podobne ucely.
Po Sarkinom pohrebe som potrebovala byt casto sama so svojimi myslienkami, tak som chodila na dlhe prechadzky, kde som sa mohla so Sarkou rozpravat, a poriadne sa vyplakat. Taktiez som vela citala. V Uk je vela literatury k tejto tematike, a taktiez vela internetovych stranok a portalov, kde si pisu rodicia s podobnym trapenim. To mi velmi pomohlo, a este stale tieto stranky navstevujem. Moja oblubena je stillstandingmag.com (pisu tam rodicia, ktori vedia, co to znamena stratit dietatko) a tigerlilytrust.co.uk – na tejto stranke su prekrasne basne, ktore napisali rodicia ako my. Pani, ktora zalozila tuto stranku poznam osobne. Je to velmi mila pani, ktora stratila svoju dcerku Lily pred 4 rokmi, a teraz velmi pomaha rodicom s podobnym osudom. Ked som na dne, tiez mi velmi pomaha, ked napisem Sarke list alebo spravim kartu, kde si mozem vyliat svoje city, hnev, frustraciu … a potom ten list odlozim do Sarkinho boxiku, kde mam ulozene vsetky jej veci.
Po roku a pol ti mozem povedat, ze zivot ide dalej. Nikdy nebude taky, aky bol predtym, a casto sa zamyslam nad tym, ako je mozne, ze sme schopni zit, ked nasa dcerka tu nie je. Mame lepsie dni a horsie dni. Nikdy nezabudnes na svoju dcerku, ale naucis sa s tym zit. Najtazsie je sledovat ine deti ako rastu a robia pokroky, a vediet, ze ja nikdy neuvidim Sarku robit to iste. Je to krute, a stale bude. Ja sa so Sarkou rozpravam kazdy den, casto si poplacem a idem dalej. Sarka nam poslala svojho maleho braceka, ktory nam ju tak velmi pripomina. Je to nase slniecko, ale zaroven je to velmi tazke, lebo az teraz plne chapem, o co sme prisli. Tehotenstvo som zase mala bezproblemove, ale az do konca som neverila v stastny koniec.
Neviem ci sme si to zasluzili, ale je to nasa nadielka, ktoru musime niest, a ja verim, ze raz dostaneme odpovede na nase nezodpovedane otazky, a velmi sa tesim na den, ked sa so Sarkou zase stretnem. Bude to najkrajsi den v mojom posmrtnom zivote.
Dufam, ze som ti aspon trocha pomohla. Prajem ti vela sil a budem na teba mysliet. Som si ista, ze nase Sarky su pri nas a su na svoje mamy hrde.
Drz sa Michaela
|
|
|
