|
Titel : dakujem
|
Autor: marta
()
Datum: 22.08.2003 15:49:42
najskor sa chcem podakovat zato ze tato stranka vobec existuje.pri citani vasich pribehov sa mi hrnu slzy do oci,moj filip by mal teraz 12 rokov.viem, hoci je to dlha doba,pri spomienke nanho mi este stale zovrie srdce a mam pocit ze stracam dych.
9.1.1991 som bola v 37 tyzdni tehotenstva.tento den nikdy nezabudnem-den predtym som dosila obliecky do postielky-bledomodre oblaciky s duhou...v noci sa moj chlapcek tak v noci krutil v mojom bruchu ,ze som spat nemohla,rano sa este o 8:30 ozval a okolo obeda som dostala silne bolesti brucha vpravo hore.co mi pripadalo velmi divne bolo,ze moja tvar bola cela opuchnuta,ze mi skoro oci nebolo vidiet a vobec ja cela som bola ako balon.hned som sa vybrala do nemocnice kde ma chceli najskor poslat domov,pretoze som nemala este termin.po asi 2 hodinach cakania,kde uz mi zacinalo byt zle,tocila sa mi hlava,zahmlieval sa mi zrak,nevedela som si nahle spomenut kde byvam ,ma konecne poslali na ultrazvuk kde si lekar po vysetreni ,zavolal este asi 4 kolegov ktorym nieco ukazoval na monitore a az na moju otazku co sa vlastne deje,mi velmi nesetrnym sposobom oznamil ,ze mam smolu,pretoze to dieta je mrtve...
na celom oddeleni sa nenasiel nik ,kto by si bol vzal cas aspon par minut a poskytol mi aspon trochu psychickej pomoci.az dovecera do 19.00 som lezala na sale a cakala dodnes neviem naco."nastastie "som zacala krvacat a tym sa vsetko urychlilo.
moj syncek sa narodil mrtvy,cisarsky rez mi urobit nemohli ,kvoli poruche zrazanlivosti ktora sa u mna vyvinula,cize som si pri plnom vedomi "vychutnala"moj prvy porod.dlho som sa z toho nevedela spamätat a az po piatich rokov som si uvedomila preco.
bohuzial mi nik nedal sancu sa s mojim chlapcekom rozlucit,pocas porodu som prestala vidiet a nikoho nenapadlo mi ho aspon na kratky moment dat do narucia.
hoci mam druheho syna ktoreho zboznujem,stale vo mne ostava akasi "prazdnota"ktoru nedokazem nicim zaplnit.je to nieco ako ked mate zivy sen-jednoducho uz drzite nieco v rukach a po prebudeni je ten krasny sen prec...najhorsie je,ze vobec neviem ako vyzeral,nepocitila som jeho telicko,nic...skoro 9 mesiacov bol mojou sucastou,dennodenne som sa s nim rozpravala,citila ho a zo dna na den bol prec...a nikdy uz nebudem mat sancu sa s nim rozlucit,tak ako by som chcela.
moj druhy syn sa narodil 5 rokov po nom a som velmi vdacna ze ho mam.ked mal asi 5 rokov tak sa o filipkovi dozvedel o domna a odvtedy je jeho straznym anjelickom a tak je vlastne stale s namia nikdy nanho nezabudneme.
dnes viem ,ze keby moj lekar spravne urcil diagnozu a hlavne vcas ,mohlo byt vsetko inak.mala som HELLP syndrom,ktory bol v tom case velmi ojedinely a postupom casu som sa ale dozvedela ,ze je vela zien ktore nim boli postihnute.
vsetkym mamickam a oteckom nasich anjelikoch ,zelam vsetko dobre.
|
|
|
