|
Titel : RE: potrat
|
Autor: Zuzana
()
Datum: 12.09.2006 01:03:53
Dakujem, Agnie,
nie som vobec uzasna, nepripadam si tak najma, ked citam tieto stranky. Ono - teraz sa mi uz hovori, teraz som "hrdinka", ale vtedy to vobec tak nebolo. Nemysli si, ze som len tak pokojne lezala a vsetko vtedy prijimala s takou pokorou, ako sa to zda. Veru som sa dobre burila, ze preco prave ja, aj som sa "hadala" s tymi nad nami, ze to snad takto nemyslia vazne, ze preco, ved my sme sa snazili zit "ako sa patri", vo viere (sme obaja s manzelom veriaci, na VS sme chodili do spolocenstiev, na duchovne cvicenia, atd) a napriek tomu toto. Bola to pomerne tvrda skuska - a nie posledna, ani nie najtazsia. Ta na nas este len cakala. Ked sa narodil Martinko, mysleli sme si, ze uz nic nemoze prekazit nase stastie, ale...Ked mal dva tyzdne (Maria mala vtedy 2,5 roka), musel sa manzel podrobit okamzitej operacii a, aby sme si nemysleli, ze to bude len take jednoduche, aj naslednej chemoterapii. Zdalo sa mi to ako zly sen a ze ked sa prebudim, bude vseko tak ako predtym. Ale bola to realita a opat velmi tvrda. Ja s dvoma malickymi detmi v naruci a manzel lezal v nemocnici s diagnozou, ktorej nazov vzbudzuje respekt, strach, hrozu...Ani sa nejdem rozpisovat o svojich pocitoch, kratko - bolo mi strasne. Nastastie, opat sa potvrdilo, ze Pan Boh dopusti, ale neopusti. Manzel sa vyliecil, uz je tomu 7 rokov. Vratil domov presne na stedry den a pod stromcek som si ako darcek dala jeho so synom v naruci ako dva najvacsie poklady, ktore som v ten rok dostala (Maria-najstarsia uz pod stromcekom bola, ked sa narodila). A asi najlepsim dokazom toho, ze je zdravy, je nase namensie, teraz trojrocne slniecko - nasa Barunka. Prisla k nam velmi nenapadne a potichucky, aj porod bol super - po predchadzajucich tazkych porodoch. Ked sa narodila, nemohla som zadrzat prival slz, personal si asi myslel, ze nie som celkom normalna, ze tam nariekam, ako male decko (mala som vtedy 35), ale to bolo od stastia, uvolnenia, atd.
Este si dovolim trosku zacitovat z knihy Stopy v piesku (nebude to doslovna citacia, iba obsahovo, nepamatam si to celkom presne): "...a v tom sne som videl vedla seba dvoje stop: moje a Panove. Az sa zrazu jedny stopy stratili. Bolo to prave v tych najtazsich zivotnych chvilach. I povedal som Panovi: "Pane, tolke roky ti verne sluzim, ako si ma mohol v tych najtazsich zivotnych chvilach opustit a nechat sameho?" A Pan mi odpovedal: "Dieta moje, ako si mozes mysliet, ze by som ta opustil? Pave vtedy som ta niesol na rukach...""
Neviem, co este dodat,pri tychto slovach mam vzdy zimomriavky, aj teraz...
Prajem vsetkym vela sil a krasny zivot,nikdy sa nevzdavajte, stoji za to bojovat!
Zuzana
|
|
|
