|
Titel : RE: Prečo!?
|
Autor: Denisa
()
Datum: 14.11.2003 16:34:03
Ahoj dievčatá
V mnohých úsekoch je život každého z nás veľmi ťažký, keď jeden prežíva bolesť, druhý má obdobie radosti, šťastia a zas naopak. Životná cesta každého z nás žiaľ nie je stále krásne rovná, ale často hrboľatá a plná ťažkých, častokrát tak bolestných zákrut....
To čo prežíva práve Aťa, už prežilo mnoho rodičov, i v mojom prípade sa s nami osud škaredo pohral, v jednom príspevku som o tom už písala (pozri nižšie), otehotnela som v rovnaký mesiac ako manželova sesternica, ako už asi tušíte rodinná tragédia sa len viac preh?bila a bolo to ťažké pre obe strany.
My maminky, ktoré sme stratili to najcennejšie.., už navždy budeme také "popálené dušičky". Vždy budeme tak nejak citlivejšie, čo sa týka našich detí a tiež čo sa týka okolia.
človek si však v každom tom utrpení, musí častokrát dať pozor, aby neupadol až do takej bezradnosti, ktorá mu nedá vnímať nič a nikoho pozitívne. Bezradnosť, ktorá sa premieňa k apatii a i nenávisti voči svojmu okoliu.
Radšej Aťka, sa úprimne tvojej kamarátke priznaj zo svojich pocitov, aby medzi vami nerástol múr, ktorý sa len ťažko bude dať neskôr preklenúť. Nie je to prejavom slabosti, ani sa za svoje pocity nemusíš hanbiť alebo ich skrývať. Tieto pocity prežíva vlastne každá "osirotená" žena. Ešte často sa ti/nám bude vynárať otázka, -Prečo práve ja, prečo moje dieťa-, na ktorú niet odpovede. Život je veľká šachovnica a my sme tie figúrky....
Všetko dobré želá
Denisa
Tento príspevok (a moju odpoveď naň) som prevzala z našej knihy návštev, týka sa taktiež presne tejto témy.
Príspevok
----------------
Já Vám děkuji za vrácení schopnosti vcítit se do bolesti mé švagrové. Abych to vysvětlila: Sestra mého manžela přišla o dítě v 8. měsíci těhotenství. Ještě jsem za sebou neměla těhotenství a přesto jsem cítila velkou bolest a byla jsem velmi bezradná, jak já mohu pomoci. Stála jsem opodál a každé slovo útěchy mi připadalo marné. Snažila jsem se proto mluvit co nejméně. Po roce jsem otěhotněla sama, čekala jsem dvojčata, byla jsem plná štěstí a hrdosti, že jsem neunesla chlad a otevřený odpor budoucí tety mých budoucích dětí. Nechápala jsem jak může odmítat mě i jen vidět, odmítala se vídat i se svým bratrem. Naše děti jsou na světě již 2 roky, jsou to dva zdraví kluci. Jejich teta již má zdravou krásnou holčičku a přesto je mezi námi stín onoho neštěstí. Váš příběh mi přiblížil jak asi to měli těžké a připomněl, že nesmím odsuzovat způsob jakým se zkroušení rodiče vyrovnávali se svou bolestí. Děkuji za možnost překousnout v sobě vše a pokusit se ještě několikrát o zblížení s jedinou sestrou mého muže. Děkuji
Odpoveď
----------------
Po prečítaní Tvojho veľmi pekne napísaného príspevku, musím pravdu povedať, mi skutočne nebolo ľahko a na prvý krát som ho pre slzy nemohla dočítať. Sama som v takej istej situácii ako sestra tvojho muža. Ja som otehotnela presne v ten istý mesiac ako manželova sesternica a dátum pôrodu sme mali skoro rovnaký, ona porodila koncom mája zdravého chlapčeka a my sme túžobne a nedočkavo očakávali naše bábätko asi týždeň po nich, začiatkom júna, no žiaľ ako už všetci viete, všetko prišlo ináč ako malo....Vraví sa, keď človeka má niečo postihnúť, tak ho postihne riadne, žiaľ sa to len znovu potvrdilo.
Musím sa úprimne priznať, že i mňa často srdce zabolí a v hlave sa mi hmýri stovky otázok a človek cíti i veľkú nespravodlivosť v srdci ...., hoci sa skutočne z celej duše teším z ich chlapčeka a prajem mu len to najlepšie, čo život priniesť môže. A uvedomujem si, že nemôžu za to, že sme naše dievčatko stratili. Taktiež si z ich strany vážim, že neutajujú radosť predo mňou zo svojho maličkého, čo by mi ublížilo len viac a viac....
Ale akokoľvek sa snažím, hlboko v mojom srdci už vždy budem "porovnávať", keď ich maličkého vidím, že čo asi by moja dcérka už dokázala, bola by už taktiež tak veliká, mala by už tiež zúbky, vedela by už tiež sedkať ...................
Aby som sa však vrátila k Tvojej skúsenosti, chcem ?a v mene manželovej sestry poprosiť, aby si skutočne neodsudzovala jej správanie, tak ako sa správala ?a možno zranilo, ale bolo to často len následkom jej veľkej bolesti, čo prežívala a určite ešte prežíva, pretože takéto rany neprebolia. človek sa s nimi môže naučiť žiť, ich akceptovať, ale už navždy musí v sebe "nosiť" tú nenaplnenú túžbu, túžbu vidieť svoje dieťatko vyrastať, vidieť ho ako sa mení a jeho životom ho sprevádzať. To všetko, či už ja alebo Tvoja švagriná alebo mnohé iné ženy, nemohli prežiť, a práve to, tak veľmi bolí i po dlhých rokoch ..........
Celej Tvojej rodinke všetko dobré želá
Denisa , Vivkina mama
|
|
|
