|
Titel : Potrat mojimi ocami
|
Autor: Kamirka
()
Datum: 14.02.2005 14:41:23
Zdravim vsetky citatelky/ov tejto stranky. Chela by som tu napisat svoj pribeh, aj ked takych tu uz bolo urcite mnoho. Ale bohuzial ma to dost tazi a myslim si, ze to co napisem pomoze viacerym buducim mamickam. Mam jednu dcerku ktora ma 2,5 roka a s manzelom sa uz vyse roka pokusame o druhe babatko. Kedze sa nam to nedarilo, povedala som si ze je to urcite sila psychiky tak sme to nechali navolno. Zabezpecila som si studium anglictiny, zacala som pracovat na dizertacnej praci a zariadila si normalne zivot. A zrazu som zistila ze som tehotna, co ma dost prekvapilo, ale moja prva myslienka bola, ze co teraz? ked som si vsetko zariadila. Manzel sa strasne tesil "ako male dieta" ale mne bolo skôr smutno. Ale co cert nechcel citila som sa nejako divne, mala som symptomy ako pred menzesom, ale myslela som si ze je to pseudomenzes. No ale nebol, zacala som krvacat, najprv slabsie no o dva dni to bolo take silne, ze keby som nesla hned do nemocnice tak by to dopadlo asi zle... V nemocnici lekari museli urobit svoje a vtedy som si uvedomila, ako malo staci na to aby sa vsetko skoncilo a ako dlho trva kym sa to znova podari. Ale najviac ma mrzelo asi to, ze som svojmu milovanemu manzelovi nestihla povedat, ze sa na to miminko neskutocne tesim a som stastna ze sa to podarilo, ale ja som myslela len na svoju pracu, a studium. Takze mamicky, teste sa z toho a prejavte svoju radost a city svojim polovickam, lebo ti to s nami vsetko prezivaju. Neviem ci manzel niekde v kutiku duse plakal alebo nie, ale navonok bol silny a nezlomny ako skala. Teraz rozmyslam len nad tym ako by som chcela to druhe dietatko a mam strach ze zase cim viac budem na to mysliet, tym menej sa nam to bude darit. Tak mi drzte palce....
|
|
|
