|
Titel : RE: Když je život k neunesení...
|
Autor: Julo
()
Datum: 21.02.2005 21:30:10
Milá Jitka,
ale Vy máte silnú vieru! I keď o tom ešte možno neviete. Tá viera Vám predsa dáva žiť. Pred 15 rokmi sa mi narodila m?tva dcérka - Zuzka. Nikomu naozaj neprajem stáť nad hrobom vlastného dieťaťa, i keď som ho v tomto živote vlastne nikdy nevidel. So ženou sme sa pýtali: "Prečo?!" Dnes to obaja vieme. To je tá sila, ktorá nás ženie a drží pri živote. Je to krásne poznanie, že nič nie je bez náhody. Raz mi v nemocnici povedal jeden 80 ročný dedko: "Za všetko si môžeme sami. Ešte neviem, prečo som tu, ale určite si za to môžem sám." I ja som to v mojom živote spoznal a preto viem že je to pravda. Spoznal som Lásku, ktorá sa skrývala v takej bolesti, ktorá skoro nedovoľovala žiť. Ani môj život nie je jednoduchý - 12 krát som ležal v nemocnici a videl som okolo bolesť, smrť. Prišiel som o vynikajúce a veľmi dobre platené zamestnanie a zostal som na invalidnom dôchodku. K tomu smrť vlastného dieťaťa. A ešte moja vlastná sestra prišla o dieťa - ale ona to urobila dobrovoľne skôr, ako sa mohlo vôbec narodiť.
To všetko bolo a je veľké prežitie, ktoré mi dalo poznanie Pravdy a za ktoré som dnes vďačný Tomu, vďaka ktorému sme tu všetci. V tom je koreň mojej "silnej viery".
Dnes mám tri krásne a zdravé deti, posledná je opäť Zuzka (teraz má štyri mesiace) - i keď táto je iná ako tá prvá. I preto viem, že nádej nemôže nikdy zomrieť.
Milá Jitka,
prajem Vám veľa krásneho poznania vo Vašom nastavájúcom živote, ktoré Vám určite prinesie i vytúženú nádej a radosť. Moja manželka sedí vedľa mňa a usmieva sa. Nech Vás ten úsmev sprevádza tak, ako sprevádzal i mňa, keď som sám trpel.
Julo
|
|
|
