|
Titel : RE: Boh mi berie tých najdrahších
|
Autor: Martina
()
Datum: 11.12.2006 00:24:18
Ema,je mi veľmi ľúto to čo ťa postretlo. Ja mám maličké dvojčatá - majú len 2 mesiace. Keď som sa dozvedela, že namiesto jedného súrodenca pre môjho prvorodeného syna budú dvaja, priznám sa, že som preplakala celý deň. Bola som riadne zaskočená. Keď som rozdýchala tento počiatočný šok, určite to poznáš, nastali tie babské reči, že no to teda budeš mať perno, to ti teda nezávidíme, ty sa zblázniš a podobne. Vieš, že ja som sa vôbec od tej chvíle neobávala toho, že ako to zvládnem z troma maličkými deťmi. Tu som si každú noc opakovala, že Pán Boh nadelí každému len toľko, koľko zvládne uniesť. Preto moje jediné obavy, ktoré som mala boli z toho, aby moje dvojičky boli zdravé a hlavne aby som ich dokázala "donosiť" aspoň dovtedy, kým budú obe životaschopné. Strach bol namieste, pretože prvé tehotenstvo neprebiehalo celkom bez problémov. Nevyhla som sa dvojnásobnej hospitalizácii, PN od 3 mesiaca tehotenstva a syn sa narodil v 37 týždni s váhou 2900 g. No nebol žiadny valibuk ale bol zdravý. Práve preto som sa obávala, aby tieto dve bambuliatka mali aspoň po dve kilá a všetko sa zaobišlo bez problémov. No a Pán ma vyslišal, pretože drobčekovia sa narodili v 36 tt. s krásnymi váhami 2650 a 2500 g. Bola to dcérka a synček. A ja som za nich nadosmrti vďačná tomu, čo "zariadil", že dvojičky sa narodili ako jedinej z našej rozvetvenej rodiny práve mne. Vlastne nie sú to prvé dvojičky, tie naozaj prvé porodila moja babka a ja som to zdedila po nej. Takže vďaka patrí aj jej a dedičnej genetike. Ešte raz Ti vyslovujem sústrasť a vieru, že raz sa s nimi stretneš a ostanete spolu už NAVŽDY.
|
|
|
