|
Titel : RE: ako prekonať ťažké obdobie??
|
Autor: jana
()
Datum: 28.11.2015 21:56:58
Lenočka, to je úplne prirodzená reakcia, vôbec nie si zlý človek, to ťa nesmie ani len napadnúť. Nám, keď zomrel maličký, (32 týždeň, malý nám zomrel v brušku, po 4 ročnom snažení sa) ja doteraz neviem, ako som prežila prvý pol rok, myslím to úplne vážne, bolo to ako vo sne. Veľmi zle som to znášala. Zachádzalo to až do takých krajností, že som prišla na cintorín, mala som čokoládu, a normálne som kúsky zahrabávala do hrobčeka, aby spapal aj on. Už keď bol cintorín zatvorený, keď som cítila potrebu, ja som normálne skákala cez plot, aby som mohla byť s ním. Mala som a mám veľkú oporu v celej mojej rodine, a hlavne v mojom manželovi, ktorý (pre odľahčenie témy), skákal so mnou. Až vtedy som si uvedomovala, že keď som vyšla von, som fakticky všade zakopávala o tehotné ženy a kočiare. Tiež mi to prišlo nefér, nespravodlivé, prečo my? Ale čo narobíme? Museli sme prežiť, a chvalabohu, prežili sme. Mala som jeden jediný sen s maličkým, strašne plakal, a keď som ho zobrala na ruky, neskutočne bol ťažký, bol v perinke, ale tú ťažobu na rukách cítim doteraz. Bola som veľmi unavená, a každý naokolo mi chcel pomôcť, ale utíšiť a uniesť môjho anjelika v tej perinke som dokázala len ja, a vtedy som pochopila, že so svojím smútkom, tým vnútorným, sa musím vysporiadať len sama. A vtedy ráno som šla na cintorín, a pri hrobčeku som mu povedala, že už môže ísť za ďalšími anjelikmi. Vtedy sa mi uľavilo. To strašné obdobie som sa snažila pomôcť samej sebe ako sa len dalo, noc som vymenila za deň, v noci som nemohla spávať, tak som spala cez deň, a v noci som piekla, varila, žehlila, no normálne fungovala, ako netopier. Lenočka, rozprávaj o tom, ak treba plač, plač, plač, nedus to v sebe, ak sa potrebuješ hnevať, hnevaj sa, máš na to nárok, ak potrebuješ byť sama, buď sama. Počúvaj svoje telo, nerob nič na silu, prekonáš to, bude to ťažké. Náš anjelik by mal tento rok 8 rôčkov, a ťažké je to doteraz, ale aspoň sa už dá žiť. Neexistuje deň bez myšlienky na neho. Každý večer sa náš malý modlí k svojmu bračekovi.Je to otrepaná fráza, ale Čas je naozaj milosrdný. Držkaj sa, posielam ti objatie.
Adriánko, ďakujem, že som Ti mohla byť mamou, ľúbim Ťa.
Lenka11 napisal/a:
-------------------------------
Sú to už dva týždne od straty našej malej princeznej. Pár dní mi je dobre, stále si hovorím, že bude dobre a že čoskoro ten smútok pominie. Potom idem von a začnem si uvedomovať koľko budúcich mamičiek a mamičiek je v našom meste. A stretávam bývalé spolužiačku, ktoré som nevidela min. 7 rokov a aj moje tri kamošky majú rovnaký termín ako som mala ja. Viem, že závisť nie je dobrá vlastnosť. Ale keď ich vidím aké sú šťastné a spokojné. A keď si uvedomím, že pred tromi týždňami som bola rovnako šťastná ako oni a teraz mám len prázdno v brušku a smútok v srdci. Stále si hovorím, že im musím dopriať, že je to krásne byť v očakávaní a nie je nič krajšie ako sa tešiť z radosti druhého. Ale niekedy mám pocit akoby sa mi život vysmieval rovno do tváre. keby som vedela ako mám začať opäť žiť a byť šťastná, zdá sa mi to ako vzdialený sen. Nechcem závidieť a byť plná hnevu ale neviem to ovládnuť. ako ste to prekonali. či som len ja taká neprajná a zlá???
|
|
|
