|
Titel : RE: cítim s Vami
|
Autor: Denisa
()
Datum: 14.12.2003 20:52:53
Ahoj Martinka a Laura
chcela by som reagovať na vaše odhodlanie nerozprávať sa s vašimi maminkami o strate vašich súrodencov. Ako ste už i sami písali, vaše maminky tieto rany nepreboleli, hoci čas dokázal trochu otupiť. V každom prípade ak máte k rodičom tak trochu i priateľský vzťah. Ak sa s nimi dokážete navzájom porozprávať, či zdôveriť i o chúlostivých témach, nezdráhala a najmä neobávala by som sa začať diskusiu na túto tému. (samozrejme človek musí vycítiť dobrú atmosféru a určitú pohodu vo dvojici....). Stačí len ticho počúvať a čo je veľmi dôležité - neodsudzovať ich vtedajšie konanie. Určite rozprávanie vašim maminkám nepadne ľahko a možno im veľmi potečú i slzy po lícach, ale verte mi, uľavilo by sa im nesmierne... a cítili sa pochopené vlastnými dcérami (..čo môže byť krajšie pre rodiča...)
Mnohí sa obávajú rozhovoru o bolestnej téme, ale práve toto je často najhoršie, čo postihne človeka vnúdzi. Necíti sa byť pochopený okolím, nik mu nechce odobrať to ťažké bremeno smútku a bolesti z jeho pliec, nemá sa komu zdôveriť, nemá sa komu vyrozprávať, najmä v obavách, že nechce obťažovať svoje okolie... A tak sa trápi sám a utešuje sa, že čas zahojí rany, no žiaľ tomu tak nie je ani po rokoch... Vaše maminky sa po celý ten čas trápili so svojím nešťastím sami, bolo to pre nich veľmi ťažké obdobie a ja by som si veľmi želala, keby ste im v ich žiali mohli pomôcť, ak by to bolo možné...
Srdečne pozdravuje
Denisa
|
|
|
