|
Titel : Sama
|
Autor: Andrea
()
Datum: 29.02.2004 09:40:58
Dobrý deň, chcela by som sa vám zdôveriť so svojim problémom. Pred 5-timi mesiacmi mi zomrelo dieťatko ? novorodenec. Kto to zažil, vie veľmi dobre pochopiť nesmiernu bolesť tejto tragédie. Táto udalosť však otriasla i našim 7-ročným dovtedy šťastným manželstvom. Bola to prvá veľká skúška, v ktorej sme asi neobstáli. Na bolesť som zostala sama. Manžel mi nebol a nie je oporou, práve naopak. Vo chvíli, keď mi lekárka oznámila, že mi dieťatko zomiera, bol pri tom. Neobjal ma, neutešil ani slovkom, nepobozkal... proste nič, nechal ma samu v zúfalom plači. Len ten, kto to zažil, pozná tú nesmiernu bolesť, keď matka odchádza z pôrodnice sama, bez dieťatka. Prišiel pre mňa, bez slova mi vzal tašku a šiel do auta. Nič, žiadne gesto blízkosti. Na pohrebe svojho dieťatka som plakala do náručia vlastnej matky. A potom začali výčitky z jeden i z druhej strany, hádky, nedorozumenia, odcudzenie... V jednom návale hádky mi vykričal, že mi vlastne za dieťakom ani nie je ľúto. A pritom mne je za dieťatkom tak strašne ľúto. Kebyže nemám ešte ďalšie deti, určite by som sa vtedy bola bývala zbalila a odišla a začala inde, nový život. Nakoniec sa to všetko tak niejak ?utriaslo? a začali sme od znova, no je to už iné. Spája nás len práca. Žiadne prejavy lásky, blízkosti, nič, ani z jeho ani z mojej strany. Neviem či ma ešte ľúbi, a ani ma to nezaujíma. A keby ma aj ľúbil, neverím tomu. Som apatycká voči nemu, v srdci nosím veľké zranenie. A nemám už ani chuť ani silu ho liečiť. Nemám v okolí nikoho, kto by to pochopil a nikomu som to ani nepovedala. Cítim sa tak sama. Držia ma deti, ktoré mi denne hovoria ako ma ľúbia a ja žijem pre ne. Je mi to ľúto. Ešte by som chcela v závere dodať, že môj manžel, je veľmi dobrý, charakterný a citlivý človek, a že to všetko je zrejme preto, lebo ani on tú situáciu nezvádol. Andrea
|
|
|
