|
Titel : RE: Sama
|
Autor: Mira
()
Datum: 17.07.2004 23:40:18
Ahoj Andrea
Precitala som si tvoj pribech az teraz.Velmi ma zarazil pretze nieco podobne som zazila aj ja. Pred 3-ma mesiacmi som porodila nasu dcerku, ktora po dvoch hodinach zomrela.
Moj predcasny porod bol pre mna a mojho manzela velky sok a otriasol cely nas 8-rocny vztach. Pocas porodu bol pri mne obydvaja sme strasne plakali. Krasne sme sa snou rozlucili , mali sme ju v naruci ked zomierala a nedalo sa jej pomoct.Moj manzel mi bol velkou oporou.Po porode som bola este 2 dni hospitalizovana, kde bol moj manzel vsetok svoj volny cas pri mne a s pomocou personalu v nemocnici, s psychologickou a s fararom sme to pocas tych 2-ch dni velmi pekne spracovali. Bola som na mojho manzela velmi hrda a myslela som si ,ze sme to spolocne krasne zdolali.
Po navrate domov mi ca. 5 dni velmi pomahal s domacnostou aj nasou 3 1/2 rocnou dcerkou.
No po kratkom case sme zacali mat strasne velke problemi, ktore som nechapala a pytala som sa sama seba preco prave teraz. Zacali sme sa velmi hadat, moj muz mi tyzden po tej strasnej udalosti povikrykoval strasne veci. Z dna na den som bola zla zena , matka neohladuplna voci nemu, ako strasne som ho za posledne roky zanedbala a aj hrobcek ktory som s takou velkou laskou spravila bol podla neho strasny. Boli to pre mna strasne chvile. Dospeli sme tak daleko, ze som na dva tyzdne s mojou dcerkou odisla k mame a po navrate som bola pripravena na rozchod.Pomyslela som si ,ked mi nevie byt moj manzel v tejto strasne bolestivej situacii po boku a este k tomu mi tak strasne ublizuje nech ide do certa. Po navrate som citila ako strasne sa manzel bal rozchodu,ale pri vsetkych diskusiach som citila,ze je nejakym sposobom proti mne, za nic sa neospravedlnil vobec ma nechapal ako strasne mi prave on ublizil.
Dnes su tomu 3 mesiace a ja som neodisla comu som dnes vdacna.Muzi prezivaju taketo situacie uplne inac ako mi zeny. Je ich tazko pocopit aoni nechapu nas. Vo dvojici je to velmi vela krat nemozne prekonat, staci vela krat s pomocou tretej osoby ( psycholog , kamarad, kamaradka ) a problem sa stava mensi a mensi.
Moj manzel napriklad z jeho rozhovoru sa citil byt strasne sam nikto mu nepomohol (podla jeho slov) vsetko sa tocilo okolo mna, vsetci lutovali iba mna a on? Nevedel to sam spracovat a aj ked to tak nechcel ublizoval mne.
Moj manzel je tiez velmi dobry clovek. Zije len pre mna a jeho dceru. Stara sa o nas a ja viem, ze nas velmi lubi.
Na hrobcek ho uz ani neberem, lebo tam strasne place.
Muzi su taky, na vonok silny ,muzny, ale skutocnost je ina. Su krehunky a potrebuju tiez oporu su ako male deticky.
V nasom vztahu sme prekonali velmi vela prekazok. Nase manzelstvo je pekne a harmonicke. Nemyslela som si , ze to s nami takymto sposobom tak strasne otrase.
Mozno je, alebo bol tvoj muz tiez uzavrety do seba, do toho zacarovaneho pekla a nevedel ako von. Neviem ako vasa sitacia vyzera dnes, ale ked to este nie je ok, skus mu pomoct, neodsudzuj ho za vsetko co spravil zle a ako sa spraval. Naopak povedz mu nieco pekne pvdzbudzujuce nech ma pocit , ze si pri nom nie proti jemu. Ja viem je to v takejto sitacii tazke.Zaobchadzaj s nim velmi jemne.
Ja dnes viem, ze aj najvzorovejsie manzelstva v takychto situaciach zlyhaju, ale to este neznamena, ze je koniec. Vsetko a kazdy z nas kto to zazil potrebuje cas, aby sme to aspon akceptovali.
A nasej dcerke, nasemu andelickovy posielam vela pusiniek, odkazujem jej , ze mama,papa a jej sestricka sa velmi lubia a na nu ( aj ked nie vzdy vo dvojici ) myslia.
Nikdy na nu nezabudnem na mojho malinkeho andelicka.
ozvy sa mi ked budes mat chut ako dopadlo tvoje manzelstvo.
To plati aj pre vsetkych, ktorych sa to tyka.
Andrea:
-------------------------------
Dobrý deň, chcela by som sa vám zdôveriť so svojim problémom. Pred 5-timi mesiacmi mi zomrelo dieťatko ? novorodenec. Kto to zažil, vie veľmi dobre pochopiť nesmiernu bolesť tejto tragédie. Táto udalosť však otriasla i našim 7-ročným dovtedy šťastným manželstvom. Bola to prvá veľká skúška, v ktorej sme asi neobstáli. Na bolesť som zostala sama. Manžel mi nebol a nie je oporou, práve naopak. Vo chvíli, keď mi lekárka oznámila, že mi dieťatko zomiera, bol pri tom. Neobjal ma, neutešil ani slovkom, nepobozkal... proste nič, nechal ma samu v zúfalom plači. Len ten, kto to zažil, pozná tú nesmiernu bolesť, keď matka odchádza z pôrodnice sama, bez dieťatka. Prišiel pre mňa, bez slova mi vzal tašku a šiel do auta. Nič, žiadne gesto blízkosti. Na pohrebe svojho dieťatka som plakala do náručia vlastnej matky. A potom začali výčitky z jeden i z druhej strany, hádky, nedorozumenia, odcudzenie... V jednom návale hádky mi vykričal, že mi vlastne za dieťakom ani nie je ľúto. A pritom mne je za dieťatkom tak strašne ľúto. Kebyže nemám ešte ďalšie deti, určite by som sa vtedy bola bývala zbalila a odišla a začala inde, nový život. Nakoniec sa to všetko tak niejak ?utriaslo? a začali sme od znova, no je to už iné. Spája nás len práca. Žiadne prejavy lásky, blízkosti, nič, ani z jeho ani z mojej strany. Neviem či ma ešte ľúbi, a ani ma to nezaujíma. A keby ma aj ľúbil, neverím tomu. Som apatycká voči nemu, v srdci nosím veľké zranenie. A nemám už ani chuť ani silu ho liečiť. Nemám v okolí nikoho, kto by to pochopil a nikomu som to ani nepovedala. Cítim sa tak sama. Držia ma deti, ktoré mi denne hovoria ako ma ľúbia a ja žijem pre ne. Je mi to ľúto. Ešte by som chcela v závere dodať, že môj manžel, je veľmi dobrý, charakterný a citlivý človek, a že to všetko je zrejme preto, lebo ani on tú situáciu nezvádol. Andrea
|
|
|
