|
Titel : RE: pre Denisku
|
Autor: Denisa
()
Datum: 12.11.2007 23:37:33
Ahoj Adka
Tvoj príspevok z 11.11.07 mi vyznel, že si Monikine riadky nepochopila. Monika je vďačnou matkou, ktorá si mohla vychutnať svoje dieťa aspoň 13 dní, nerátajúc 9 mesiacov, keď bolo ešte v brušku. Určite si je vedomá, že mala i veľké šťastie, pretože mnohým matkám nie je dopriate si svoje vlastné dieťa ani len spoznať....
To, že teraz trpí a smúti za svojou dcérkou je prirodzené. Každý z nás veľmi smútime a trápime sa, keď stratíme osobu, ktorú sme nadovšetko milovali a to nielen v prípade straty dieťatka, môže to byť strata rodičov, partnera a podobné veľmi citlivé vzraty v živote človeka.
V životnom osude Moniky si myslím: vďaka Bohu lekári nezistili u Yaseminky, že má choré srdiečko. Prišla na svet privítaná svojimi rodičmi s úžasnou radosťou, láskou a sama Monika píše, že by tie dni nevymenila za nič iné na tom svete. I keď jej teraz nesmierne chýba, obohatil sa jej život o jednu krásnu a zároveň ťažkú životnú skúsenosť, s ktorou som presvedčená, že sa popasuje, je statočná žena s chápajúcim partnerom po svojom boku.
My dve sa Adka v názoroch, ako si sama písala, určite nezhodneme. Pretože absolútne nesúhlasím s tvojimi riadkami napr. o zvažovaní d?žky a hodnoty života pre dieťa, (ak by žilo rok, dobre rozhodnem sa preň a ak bude žiť len možno pár chvíľ po pôrode, tak radšej nie, veď bude len trpieť a ja s ním). Prepáč mi, ale znie mi to veľmi primitívne, zakladať život dieťaťa na nejakých názoroch, niekedy dokonca len domnienkach lekárov, ja by som tak nikdy konať nedokázala.
Telesné utrpenie je len to, čo očami vidíme, avšak to čo v srdci cítime, to puto je neopísateľné a so sebectvom nemá absolútne nič spoločné.
Prečo má niekto svoje dieťa odsúdiť na smrť, s frázou nechcem, aby trpelo. Stačí si len uvedomiť, že vlastne každý z nás zomrieme, keď naše telo nie je schopné fungovať tak, aby sme mohli prežiť na tejto zemi. Ono tá smrť nás neminie a raz každého doženie, prečo jej teda mám "vrhnúť vlastné dieťa do jej rúk", prírodné zákony za nás sami rozhodnú, oveľa jasnejšie a citlivejšie...
Neviem kto už, ale niekto v tejto diskusii spomínal duševné spojenie medzi rodičmi a dieťaťom, na ktoré verím aj ja. I keď žiaľ dieťatko musí telesne trpieť, myslím si, že duševne sa dokáže vyvinúť niečo, čo sa neľahko opisuje, je to o dávaní lásky. Úplne jednoducho vyjadrené, dieťatko láskyplne sprevádzať životom... a to podľa mňa je najdôležitejšie.
Mnohé zdráve deti nie sú láskyplne sprevádzané svojimi rodičmi, čo sa mi zdá o veľa krutejšie, ako u dieťatka, ktoré síce telesne má zdravotné problémy, no na láske sa mu nešetrí....
Taktiež si absolútne nemyslím, že bolesť zo straty dieťatka je viazaná na d?žku prežitých dní s ním.
Zo skúseností viem, že mnohé matky, ktoré stratili dieťatko už počas tehotenstva dokážu preveľmi trpieť touto stratou, taktiež ako trpia matky, ktoré stratili dieťa pri pôrode, krátko po ňom, i matky, ktoré sprevádzali ich deti pár rokov.
Ich bolesť je často rovnaká a vôbec sa nedá merať vzmysle, kto je na tom horšie. Záleží najmä na citlivosti každého z nás, možno na tom ako sme milovali a ako vzácne nám bolo to, čo sme stratili...., akú silu máme v sebe vyrovnať sa s duševnom bolesťou, silu akceptovať pominuteľnosť života....
A ešte krátko k lekárom a medicíne našej pokročilej...
Mám v nej veľké pochyby, ktoré ma už neopustia po celý život. Po strate dcérky som si uvedomila, že lekári sú tiež len ľudia, snažia sa z kníh, zo štúdii spoznať ľudské telo ako len môžu.
Ale predsa mne nik nezachránil zdravé dieťa a doteraz neviem odpoveď, prečo moja Vivien zomrela tri dni pred plánovaným pôrodom.
Preto, osobne sa na lekársku vedu spolieham len s nadhľadom, je to povolanie ako mnohé z iných, plné úspechov ale i pádov ...
Opäť som napísala dlhý román, verím, že som nikoho nenudila a neukrátila o drahocenný čas, práve v tom našom rýchlom organizovanom svete.
Denisa
|
|
|
