|
Titel : RE: Dilema...?
|
Autor: Jana
()
Datum: 29.04.2010 10:51:02
ahojte, vdaka za odpovede :-) NO budem sa musiet nejak naucit komunikovat... rozpravat o nom, alebo nerozpravat a nemat kvoli tomu vycitky, zase to chce len cas.. Ja uz velmi ked o nom hovorim niekomu cudziemu, neplacem, nejak som sa naucila to co sa stalo brat "vecne". Vyplacem sa na cintorine, obcas s mojou maminkou, ale to sa snazim minimalizovat, aby sa netrapila stale kvoli mne, aby sa tesila zo svojho druheho vnucika, ktoreho jej dala sestra. Vyplacem sa doma do vankusa, obcas sa vyhucim na manzela, ked mi povie ze som sa zmenila, ze uz nie som ten saso co som byvala. Co ked som zrazu nechcene dospela (nemyslim doslova, budem mat 29) Len uz niesom taka spontanna. no co uz. Obcas ked ma to cez den prepadne, bolest zasiahne mozog.. snazim sa to potlacit. POvedat mu ze ho lubim a ze mi chyba. Viac nedokazem rozvijat myslienky na neho. Privelmi sa potom umaram. Dovolim si to len na tom cintorine. Zivot ide dalej. Clovek si zvykne, len je to strasna facka z ktorej sa tazko spamatava a tazsie clovek veri tomu ze zivot je uzasny.. Kedysi som sa zo vsetkeho tesila, teraz sa to musim znovu naucit. a nebat sa, ze zas dostanem facku. len niekedy sa mi tak strasne nechce
|
|
|
