|
Titel : RE: Anjelik LUKÁŠKO
|
Autor: zuzana
()
Datum: 20.09.2010 08:40:41
Ahoj Ivetka. Nie vobec mi to nepripada neludske. Sme predsa mami a chceme mat aj nejaku spomienku na nase deticky. Citit ich. Keby som mohla, ja urobim to iste.Ja ju odfotenu nemam, pretoze manzel mi fotak schoval.Nechcel, aby som si potom neskor jatrila rany. Vedel, ze by som kazdy den pozerala na fotku. Chcel, aby som si ju zapamätala, taku ako som ju videla.Mam odfotenu iba trulicku. Som rada, ze som ho presvädcila aspon na to. Zo zaciatku som bola na neho aj nahnevana.Ale potom mi to vysvetlil a pozrela som sa na to z jeho stranky. On to proste nemohol urobit. Malinka po porode zila tri hodinky. Mne robili cisarsky v uplnej anesteze.Ja som chcela iba epiduralku, ale anesteziolog, mi ju nemohol pichnut. Umrtvil mi kozu a podkozie a potom nie a nie pichnut tu inekciu. Tak ma musel uspat.Asi to tak dal Pan Boh, aby som to nevidela, ked sa malinka narodi. Malinka bola chudokrvna, mala hemoglobin len 24 a bola biela ako stena. Hned po porode ju museli resuscitovat a dostala transfuziu.Ja som ju bohuzial zivu nevidela, lebo som bola na pooperacke.A ani v zlom sne by ma nebolo napadlo, ze zomrie. Vedela som , ze tam nieco je, ked sa zacala menej hybat, myslela som si, ze bude postihnuta.Manzel ju zivu videl v ikubatore, videl ju aj kratko potom ako zomrela,videl ju aj po pitve oblecenu vo vecickach do truhlicky,videl ju aj v den pohrebu rano. Ja som ju videla az na pohrebe. Keby sa nedrzim a vyvadzam, tak viem, ze by mi ju nedovolil vidiet.Najskor moc ani nechcel, aby som ju videla.Musela som ho o tom presviedcat.A este aj farar ich v tom podporil.Dokonca im radil, aby pohreb urobili bezomna, pretoze mal take pripady, ked mamicky, nechceli pustit truhlicku z ruk. Ale to vedel, ze by som mu neodpustila. Bal sa toho ako zareagujem, ked ju uvidim.Davno predtym sme sa rozpravali o tom, ze s blizkymi z rodiny by som sa chcela priamo rozlucit, ked zomru. Chcela by som ich vidiet.Tak to ho presvadcilo.Najskor som sa aj bala ju vidiet, vedela som , ze po siestich dnoch to telicko bude vyzerat inak, ale s tym som sa mu samozrejme nepriznala. Ale chcela som ju vidiet, chcela som sa s nou rozlucit, chcela som vediet za kym mam smutit. A bola nadherna. V tvari cela ja. Kazdy hovoril, ze mala Zuzka.A mala cierne vlasky po ockovi a bola by po nom aj vysoka.Dala som jej do truhlicky anjelika, obrazok s odkazom od nas, ze ju lubime a aby nam ju anjelici v nebicku ochranovali. Pohladkala som ju , vybozkavala som ju, odhrnula som perinku a pozrela som na jej male rucicky. Mala ich take malinke, ale viacej mi uz manzel nedovolil.A s tym fotakom sa mi neskor priznal. Ze ho mal vzdy so sebou aj vtedy, ked zila. Keby bol vedel, ze je to posledny krat, kedy ju vidi zivu, tak si ju vtedy odfoti. Nepocital ani on, ze zomrie. A vzdy ho mal so sebou aj ked uz nebola medzi nami. Povedal, ze to nedokazal, ze proste nieco vnutri mu to nedovolilo.Tak zavriem oci a predstavujem si ju tak, ako som si ju zapamatala. Zostal mi podbradnicek zo supravky, ktoru sme jej obliekli. Ked mi je tazko, tak stisam ten a mam aj fotky zo sona.Ja citim, ze malinka je stale so mnou a viem, ze mi pomaha prekonat jej stratu. Bez nej by som to takto neniesla. Tesim sa, ked sa s nou budem moct opat stretnut. Zuzana
|
|
|
