|
Titel : RE: Detičky a život po strate
|
Autor: barbora
()
Datum: 23.09.2010 10:19:35
mila denisa.
suhlasim s vami v tom, ze dalsie babätko by nemal mat ten, kto nie je psychicky pripraveny a kto je upnuty len na toho svojho anjelika a dufa, ze sa mu vrati v novom babätku. ale toto vsetko su veci individualne. a myslim si, alebo neviem, kde je vlastne ta hranica, kedy uz je cas a kedy este nie je. chvilu si myslim, ze som silna, a ze to zvladnem a potom pridu depresie a ja nevladzem. ja velmi tuzim po dalsom babätku a tuzim po tom, odkedy sa mi to stalo. moja postielka, moja naruc ostala prazdna. lila ma stale veci vo svojej skrinke. nedokazeme to s manzelom odlozit a obaja dufame, ze ani nebudeme musiet, pretoze obaja po babätku tuzime. stale sa pokusam vstat a ist dalej, dari sa mi to vzdy len na par dni a znova ma pochyti zial a plac, pochmurne myslienky. mame dve dcery 13 a 14. snazime sa vzajomne si pomahat, ale ostalo u nas ticho svojim sposobom. nie je tu ta radost z detskeho pistania a smiechu. kedze baby su uz velke a maju aj svoje zaujmy, kruzky, pred sebou obdobie dospievania. potrebujem ich a teraz viac ako inokedy. ony potrebuju mna,porozpravat sa, postazovat na problemy, ktore im v tomto veku pripadaju velmi dolezite, aj ked neskor pochopia, ze boli banalne. ale potrebuju aj svoju volnost a cas pre seba. a co mam pred sebou ja? len bolest, viac menej samotu, pretoze praca mna aj mojho manzela si vyzaduje vela casu a to, ze potrebujeme byt vela spolu je v realnom zivote a preziti viac menej nemozne. do prace chodim len z povinnosti, pracovat musim, aby som tu nebola sama, kym su v skole baby. chodim tam, aby som mala zaratane roky do dochodku a preto, a aj samozrejme z financnych dovodov. ale ......chodim tam s vedomim, ze som tam este NEMALA byt!!! mala som byt doma s lilou. mam pocit, akoby sa pretrhol papier a ja som nieco nedokoncila. ja viem, ze moje dietatko, ak sa podari, nebude nahrada. bude sice svojim sposobom naplast, ale kazda rana potrebuje nieco proti bolesti. aj ked neprestane boliet, trochu utlmi. a viem, ze nase dalsie babätko nebude vnimane len ako naplast. nasmu dietatku budeme davat najavo, ze ho milujeme a potrebujeme. ze je pre nas velmi dolezite. tym, ze som mala lilu neskor, som pochopila, ake je to nadherne a neopisatelne mat babätko. boli to pre mna dni radosti a nie starosti. vnimala som to inak, ako ked som mala 20. citim hroznu bolest a viem, ze mne na bolest nepomoze cas, lebo mam pocit, ze sa pre mna zastavil. ani praca, tu vnimam len ako povinnost, aj ked som predtym bola workoholik, teraz je to pre mna utrpenie. nie som rada medzi cudzimi ludmi. ma to aj svoje plus, lebo som nutena fungovat, ale neskor uz citim, ze potrebujem byt sama a poplakat si. viem, ze nam doma a aj mojej mamke pomoze len babätko, ktore nam pomoze tu bolest prekonat a viem, ze mu dame tolko lasky, kolko budeme vladat. bude pre nas tiez jedinecne, ako bola a je lila, kazde dietatko ma to svoje miestecko v nasich srdciach. a hned vlastne chcem reagovat aj na to, co ste pisali nizsie. deti vyletia z hniezda, pojdu za svojim stastim. ano aj s tym suhlasim. ale to zase vidim na svojej mamke. tie deti neodidu na iny kraj sveta. ostanu s nami, aj ked sa osamostatnia, aspon vo väcsine pripadov je to tak. nase deti budu mat svoje deti a zase tie budu nas liek na bolest. nechcem a ani nevladzem sa pasovat sama s tou bolestou. ani teraz, ani o niekolko rokov. musim naucit svoje dcery zvladat zivotne rany a prekazky, ale nechcem, aby to bolo takym sposobom, ze budem chodit do prace, tam sa prekonavat, aby som neplakala, doma sa tvarit, ze zijem a vo vnutri trpiet. chcem babätko a som presvedcena, ze vtedy budem trochu stastna, vtedy sa nebudem musiet pretvarovat. budem mat priestor aj si poplakat a smutit, ale budem mat aj chut zit dalej. nielen musiet, ale chciet!
viem, ze kazdy ma tu svoju pravdu a kazda zena citi, co prave potrebuje..vie, co jej dokaze pomoct..
deniska este raz dakujem za tieto stranky.
|
|
|
