|
Titel : RE: Máte potřebu o zemřelém dítěti stále mluvit?
|
Autor: Denisa
()
Datum: 09.07.2009 22:44:32
Milá Lucko
Potláčať vlastné pocity nie je správne, uškodila by si len sama sebe. Každé potlačané správanie sa raz vyhrotí a môže sa odraziť neraz i fyzicky (zdravotne).
Viem, že žiaľ nie je pravidlom mať chápavých blízkych, či okolie, ale ty si neber na svoje plecia túto starosť, Lucko.
Keby som ja vtedy myslela na všetkých tých, ktorí neprežili stratu dieťatka, myslela na ich rozličné reakcie i odsudzovania mojej osoby, nemohla by som stránky Anjeliky vytvoriť.
Naopak, či už sa táto téma niekoho osobne dotýka alebo nie, všetci by sme mali mať otvorené srdce pre toho druhého. A tým, že rozprávame o ľuďoch - deťoch, čo tak priskoro stratili život, dávame všetkým navedomie (upozorňujeme, učíme), aký je život cenný a krehký. Cez naše životné skúsenosti učíme ostatných milovať život, pretože nie je samozrejmosťou ho vôbec mať.
A tým, že rodičia príjmu i ešte nenarodené dieťatko za člena svojej rodiny, dávajú ostatným najavo, koľká láska a úcta k životu je ich rodinným krédom (mottom).
Preto rozprávaj o svojej Amálke vždy, keď máš potrebu.
A s tými, čo ešte žiaľ nechápu tvoje slová, maj trpezlivosť prosím. I oni sa musia (a cez tvoje rozprávanie o dcérke môžu, keď chcú), naučiť chápavo vnímať, čo život pre nás ľudí znamená a neposledne precítiť i to, že láska nepozná žiadnych hraníc.
Srdečne pozdravuje a tvojej rodinke objatie zasiela
Denisa
|
|
|
