|
Titel : RE: Máte potřebu o zemřelém dítěti stále mluvit?
|
Autor: Denisa
()
Datum: 10.07.2009 14:56:40
Lucko, hoci tvoje srdce veľmi túži nájsť dobrých (tých pravých priateľov), nie je to ľahké a neviň za to seba... Dôvodom je neraz, že priateľstvo je pre mnohých založené povrchne na pobavenie, na prehodenie pár slov, či pre rozptýlenie zo zabehaného režimu dňa... Hlbší priateľský vzťah, na ktorom môžeš stavať, tých je málo. (Ak nájdeš aspoň jeden taký počas života, už si veľmi bohatým človekom!)
No svojou uzavrenosťou voči okoliu, trestáš len seba. Hoci úplne chápem tvoju nechuť voči iným vzťahom, prešla som tým tiež.
Avšak ver mi, je vždy v tvoj prospech, keď dáš šancu novým a novým ľuďom vstúpiť do tvojho života.
Pozri sa na Ježišov život (je jedno teraz, či je niekto veriaci alebo nie, berte Ježiša ako jednoduchého človeka...), i keď jeho pohľad na svet, jeho slová mnohí nechápali, i keď i jeho vlastný ho nakoniec zradili, nikdy sa k nim nepostavil chrbtom a snažil sa zanechať v našich srdciach kus lásky a otvoriť nám oči.
Takisto i ty Lucko sa neboj v ľuďoch zanechať kus tvojho prežitého, kus tvojich skúseností, kus tvojej lásky voči Amálke, kus tvojej životnej múdrosti, lebo i keď sa ti to teraz možno nezdá, ľuďom to raz bude len v ich vlastný prospech.
V prvom rade by som ti, ale odporúčala, aby si sa sama seba prijala, tak ako si to tvoje podvedomie, tvoja duša želá. Túži po prijatí Amálky, preto ju príjmi. Príjmi ju v každý okamih tvojho života, aby si nemusela ľutovať vlastné reakcie.
I ja som trpela, keď som v nejednej životnej situácii už jedno z akého dôvodu nespomenula, či nepripočítala,atď. moju Vivien. Vnútorná bolesť, ľútosť ma zakaždým hrýzli, až som si uvedomila, že tak žiť ďalej nechcem. Prijala som svoju zosnulú dcéru oficiálne, či neoficiálne do všetkého - je súčasťou mojej rodiny, je súčasťou formulárov, ktoré vypisujem,atď., je súčasťou môjho ŽIVOTA. Som zmierená s mojím a jej osudom, som zrozumená s tým, že žila len krátko, má meno, má naše priezvisko, je naším nebeským pokladom a som na ňu pyšná....
Samozrejme, keď ju pred ľuďmi spomeniem nežiaria šťastím a neraz sú v pomykove ako sa správať. No často im ich rozpaky uľahčím rozptýliť mojim bezstarostným úsmevom, či pohľadom alebo ich i slovne utvrdím, že som normálna:-) a je mi fajn..., (dám gestami najavo, že nepestujem sebaľútosť a nevyhľadávam súcit).
Žije sa mi oveľa ľahšie, som zmierená so svojim "slovníkom", v ktorom má Vivien tiež svoje miesto a našla som v duši jej i môj pokoj.
Avšak všetko, čo som písala mi nespadlo do lona, bol a neustále je to životný proces, ktorý človek musí precítiť, aby mohol napokon šťastne žiť. No verím, že tieto riadky možno použiť aspoň ako malý návod k dosiahnutiu radosti a spokojnosti vo svojom živote.
S láskou Denisa
|
|
|
