|
Titel : Prečo???
|
Autor: Erika
()
Datum: 18.06.2006 16:32:07
Práve dnes by som prežívala koniec 22. tt. Žiaľ, pred 11 týždňami som prišla o svoje tretie bábätko. Všetky 3 tehotenstvá prebiehali bez problémov, až do osudného 10. - 11. tt., keď som šla k lekárovi na sono. Naposledy som počula výraz "missed" 31. marca. Vedela som, čo to pre mňa znamená. Vtedy sa mi opäť zrútil svet. Prvé 2 tehotenstvá, hlavne ich koniec (zakaždým som potratila), som prežila (ak sa to dá tak povedať) takmer bez ujmy. Stále som verila, že aj mne (nám) sa to raz podarí. Keď som s problémami opäť otehotnela, bola som ten najšťastnejší človek na svete. Ale trvalo to veľmi, veľmi, veľmi krátko.
Odvtedy, od toho osudného dňa ubehli už takmer 3 mesiace, a mňa to stále veľmi bolí. Nemôžem sa z toho dostať. A pomaličky strácam nádej.
Nevadia mi malé detičky, vadia mi tehotné ženy v mojom okolí. Mám pocit, že som na všetok môj bôľ sama. Manžel sa radšej otočí, ako by sa mal znova dívať na mňa, ako plačem a rozmýšľam, čo by bolo keby ...
Vedľa v izbe máme návštevu. Radšej som odtiaľ ušla, aby som sa nemusela dívať na velikánske brucho mojej sesternice, ktorá čaká svoje tretie dieťatko. Moja mama ma prišla zavolať, aby som si šla k nim sadnúť. Povedala som, že nejdem a aj dôvod prečo. Nahnevaná sa otočila a odišla. Nemôžem tam ísť. Nenávidím sesternicu, že jej sa to podarilo. Cítim sa ako najväčší "neschopák" na svete. Nechcem vidieť jej ľútostivé pohľady, pretože mám pocit, že nie sú úprimné, keď ona práve prežíva najkrajšie obdobie.
Mám pocit, že už dlho stojím na jednom mieste. Pred sebou nevidím už vôbec nič, len čiernu dieru a za mnou je iba kopec preplakaných dní a nocí. Už sa nevládzem zdvihnúť a kráčať ďalej. Mám pocit, že sa už nemám ani o koho oprieť. Tak veľmi sa potrebujem o tom s niekým porozprávať, ale nie je s kým. Preto to aspoň píšem. Závidím všetkým, ktoré to nevzdávate, ale je už nevládzem ďalej bojovať. Držím Vám palce a nech to aspoň Vám vyjde!
|
|
|
