|
Titel : RE: Prečo???
|
Autor: Erika
()
Datum: 25.06.2006 14:12:45
Ahoj, Sia!
ďakujem za tvoje slová útechy. Keď plačem, snažím sa, aby ma nikto nevidel, lebo viem, že z tohoto sa musím dostať sama. Mám kámošky okolo seba, ktoré mi v priebehu 4 dní jedna po druhej povedali, že sa im to konečne podarilo a čakajú bábätko (jedna po roku, 2. po 2,5 roku a tretia po 12 rokoch snaženia sa). Tak potom neplač, keď na nich sa šťastie usmialo. Viem, že zatiaľ to nemajú vyhraté, ale ja im veľmi držím palce, aby nezažili to čo ja.
A čo mám za sebou? Snáď všetko možné! Genetiku, infektologické - obe s negatívnym nálezom, hematológiu - suspektný antifosfolipidový syndróm (pri poslednom tehotenstve som si pichala Clexane - nepomohlo), imunológiu - negatívny výsledok. Ešte na začiatku augusta ideme s manželom do Prahy na reprodukčnú imunológiu. Tak uvidím. Mimo toho navštevujem liečiteľa, ktorý mi pri každej návšteve povie, že aby som sa nebála, že ja deti mať budem, ale že musím ešte vydržať. Dodáva mi nádej.
Snažím sa to nejako prežiť. Mám chvíle, keď mi nič nie je a cítim sa fajn, ale niekedy sa pozriem na manžela a hneď mi príde ľúto, že si ma zobral, že možno, keby sme neboli spolu, bol by oveľa šťastnejší a možno by mohol mať už aj bábätko s niekým iným.
Uvažujem nad tým, že navštívim psychologičku. Ale akosi nemôžem nájsť na to odvahu. Nerada hovorím o tom, čo sa mi stalo. Pre mňa je lepšie, keď o tom môžem písať.
Niekto (myslím, že to bola Lucie) mi tu nepriamo napísal, či nauvažujem nad adopciou. Uvažovala som. Ale zatiaľ to nechcem. Možno, keď budem mať cez tridsať a bábätko stále nebude, sa tým budem zaoberať intenzívnejšie. Ale zatiaľ to zamietam.
Mám 28 a pochádzam od Žiliny, môj email: ckoerika_b@centrum.sk.
P.S.: Ani si neviete predstaviť, čo pre mňa znamená, keď sa môžem o tom s vami "porozprávať".
|
|
|
