|
Titel : RE: Jak se s tím mám vyrovnat?
|
Autor: Denisa
()
Datum: 25.01.2007 20:50:51
Ahoj Milenka
Tvoj mail, ktorý si mi zaslala pred pár dňami, som čítala viackrát, chcela Ti napísať aspoň pár povzbudivých riadkov a pokúšala sa o to neraz, no akonáhle som položila ruky na klávesnicu, všetky slová, všetky myšlienky sa mi zdali tak neúprosne prázdne...
Jednoducho niet slov útechy, ktoré by stáli za napísanie, strata tvojej dcérky je strašná tragédia. Pre rodiča životný bôľ, ktorý je ten najbolestivejším, aký mu mohol život ut?žiť.
I ja som prežila svoje dieťa, viem, čo je objímať studené telíčko, viem, čo je plakať a prosiť, aby to bol len zlý sen... No žiaľ nedovolala som sa žiadnej pomoci..
Mojou jedinou zárukou do života a slabou útechou v tých najťažších a najbolestivejších dňoch bola vtedy myšlienka, že i ja som pominuteľná.
A v tom bolestnom okamihu som začala akceptovať smrť ako súčasť života, ako niečo, čo príde a neminie každého z nás.
Viem, že ma, mnou veľmi milovaná bytosť, na tom druhom brehu čaká. Verím v to, že druhý breh jestvuje a otvorí sa mi ... Až nadíde môj čas.
Prežívala som po strate mojej dcérky všetko podobne ako ty. Nevedela som si predstaviť ako sa mám vrátiť z nemocnice sama bez môjho dieťatka. Ako mám teraz žiť bez dcérky..., bolo to hrozné. Opantával ma najmä strach, že to doma sama nezvládnem, neprežijem...
Nezľakni sa tej predstavy, že bolesť zo straty Milenky, Ti nedá ďalej žiť.
Ono to ďalej pôjde nejak samé od seba. Zo dňa na deň sa Ti pôda pod nohami bude zdať pevnejšia, zo dňa na deň budú tvoje kroky v živote istejšie. Začni pomaličky, nič neunáhli, nezľakni sa možných malých neúspechov.
Bolo by skvelé, keby ste sa navzájom s manželom dokázali podporiť a podať si pomocnú ruku. Navzájom sa rozprávali o vašej bolesti a podporili sa vzájomne vtedy, keď samému sily nestačia.
Ako v ľudovom porekadle: Každý chvíľku, ťahá pílku.
Taktiež vždy odporúčam, aby si tú bolesť a všetko ťažké, čo si za posledné obdobie prežila, vypísala na papier. Všetky pocity, proste všetok ten zmätok, čo a tak nesmierne ťaží a nedá Ti dýchať.
Akonáhle tak urobíš a dielo dokončíš - všetko vypíšeš zo seba von, príde úľava.
Všetko to ťažké už odrazu neleží na tvojich pleciach, ale je vpísané do papiera. Tvoja myseľ sa tým vyčistí, v duši nastane ticho a pokoj zároveň. A ty sa budeš konečne môcť zlboka nadýchnuť bez toho, aby si pocítila ťaživý pocit na srdci.
(Poprípade ak máš možnosť a cítiš, že by to bola pre teba dobrá forma komunikácie, neobávaj sa vyhľadať odbornú pomoc psychológa.)
Je veľmi dôležité dostať tú bolesť zo seba von, jedno akým spôsobom.
Obdobie hlbokého smútku je veľmi ťažké znášať, no treba si aj uvedomiť, že máš naň právo. Nebráň sa smútku a jednoducho smúť. Utrpenie, bolesť a smútok zo straty je potrebné prijať.
Smútok treba nechať prísť, aby mohol aj odísť.
Nie je dobré, "hrať sa" na silnú, fungovať len pre okolie a vo svojom vnútri byť úplne na dne. čokoľvek v sebe potlačíš, vynorí sa skôr či neskôr opäť. Preto sa svojho smútku neboj.
Je veľmi ťažké naučiť sa po strate vlastného dieťaťa znovu žiť. Mnohé sa musí zmeniť a len ty sama musíš v to NOVÉ vyzrieť, musíš nájsť opäť chuť a silu.
časom pocítiš úľavu, pocítiš tú neodvratnú skutočnosť, že zmeniť nemôžeš a sila do života Ti bude pomaly pribúdať.
Keď sa Ti začnú vynárať okamihy, v ktorých sa opäť budeš cítiť "funkčná", chop sa danej činnosti, ktorá Ti priniesla znovu radosť zo života a opakuj ju stále odznova.
Neskôr bude pribúdať tých činností a ty sa navrátiš do života, hoci ten život už bude o niečom inom, budeš o jednu veľmi ťažkú životnú skúsenosť bohatšia, mnohé veci budeš vidieť inými očami.
A ešte krátko chcem napísať k tej nekonečnej nenaplnenej túžbe...
Túžiť po dcérke už budeš celý život. Nedá sa na tom žiaľ nič zmeniť. Nikdy nezabudneš, vždy bude súčasťou tvojho života. Nepotláčaj tieto túžby v sebe, nie sú choré a nebudú a nezdravo trápiť, neboj sa ich. Nedovoľ im však, aby si a podmanili úplne a brali Ti silu.
Nechaj tieto myšlienky ľahko prejsť tvojou mysľou, raz si pri nich krátko poplač, raz sa i pousmeješ pri predstavách, aká už Milenka mohla byť a povzdychneš si s ťažkým srdcom, v ktorom je síce bolestná rana, ale aj veľká láska zároveň.
Táto láska je cit, ktorý Ti nik nemôže zobrať. A ani tá smrť na vašej láske medzi tebou a dcérkou nič nezmení. Tá láska vám zostane už naveky.
No a úplne na záver chcem napísať, ja verím, že sa stala krásnym anjelom a že sa má dobre tam kde je a i keď ju nemôžeš pohladiť, nemôžeš si pritúliť, v tvojom srdci stále cítiš jej prítomnosť.
Treba sa len oddať tomuto čistému citu a pocítiš, že ona je stále pri tebe, ale jednoducho inak..., ako tomu bolo doposiaľ.
Zo srdca Ti želám veľa síl a požehnania. Verím, že toto tak ťažké životné obdobie zvládneš, posilní a a staneš sa raz tak silnou ženou.
Tvoja dcérka je určite na Teba hore v nebíčku neuveriteľne pyšná a všetkým anjelom okolo rozpráva: pozrite tam dolu na zem, vidíte tú statočnú ženu - to je MOJA maminka.
Milenka opatruj sa a nevzdávaj sa.
Myslím na Teba, Denisa
|
|
|
